V uplynulých desaťročiach kolovali u nás rôzne vtipy o tom, ako by dnes Marx, "svätý Marx", ako sa sám nazýval, nepochodil v žiadnom vydavateľstve. Ani nie tak pre svoj nedobrý triedny pôvod alebo pre jeho nezrozumiteľnosť, čo sa ani Engelsovi nepáčilo, ale hlavne preto, že v určitých otázkach pripúšťal niekoľko koncepcií, že nebol dosť jednoznačný, teda dosť marxistický, a to nielen v textoch svojej mladosti, ale ani ako zrelý Marx.
Nebola preto náhoda, že niektorí samozvaní strážcovia ideologických hraníc, ktorí vykladali, interpretovali, rozpracovávali a rozvíjali marxizmus, div sa nepobili, ktorý z nich je ten pravý, marxistickejší marxista, ba zašli tak ďaleko, že sami suverénne rozhodovali o tom, ktorá z koncepcií, poskytovaných Marxom pre riešenie určitých otázok, je jedine správnym marxizmom a ktoré relatívne platné Marxove tézy treba zabsolutizovaním ešte úplne domarxizovať na "jedine pravú" smerodajnú koncepciu. Na tú jedine pravú, ktorú zastával spravidla lokálny miesto-držiteľ na danom pracovisku. Pole a medze myslenia či nemyslenia boli tým v danom kolektíve vopred dané, a túto vymedzenosť nebolo radno prekročiť. A ten, kto sa predsa len podujal na používanie vlastnej hlavy, musel počítať s nemalým arzenálom obvinení, ktorými mohol byť onálepkovaný, že sa dopustil takej či onakej odchýlky, že je napr. subjektívny idealista, fenomenológ, pozitivista, štrukturalista, scientista, individualista, kolísavý intelektuál s intelektualistickými sklonmi, ktorý stojí na platforme pasívnej rezistencie, ba hodil sa aj tzv. averčenkizmus a bucharinizmus, hoci už ani nebolo možné si narýchlo spomenúť, čo vlastne títo "výtečníci" vykonali a čoho sa dopustili, a čo sa s nimi stalo. Oboch popravili. Averčenka morálne, Bucharina aj fyzicky. Popravy tohto druhu sa vždy konali v mene tej jedine pravej a oprávnenej koncepcie. Súdy, ktoré im predchádzali, nie náhodou sa považovali za tzv. koncepčné súdy, a rozsudky - vyjadrené patričným onálepkovaním, označovali vlastne smrteľný hriech odchýlky od jedine pravej a oprávnenej koncepcie. Onálepkovanie vždy sledovalo cieľ zdiskreditovať, znevážiť, vyradiť. Tak, ako je to uvedené ako návod aj v publikácii o leninskom umení polemiky. A tak, ako to vidíme aj dnes, hoci niektorí niekdajší majitelia tej jedine pravej a oprávnenej koncepcie akoby sa zázračne premieňali, rozhlasujú o sebe, akí sú už dnes zástancovia plurality názorov a tolerancie, ktorú, pravda, predtým nikdy nepoznali. Rozhlasujú svoju premenu tak dojemne, že by im človek skoro aj uveril, keby sa pritom neprezrádzali, že sa predsa len nedokázali úplne poprieť. Žijúc v duchu vo svojom, dnes už iluzórnom svete, stále si ešte vindikujú právo po starom kádrovať, onálepkovať tých, ktorí sa neztotožnili s nimi, vydávať za takých, akých by ich chceli mať. Falošne, ako keby boli ešte stále smerodajní, stále v niekdajšej pozícii, pri moci. Žijeme v období veľkých spoločenských premien. I premien jednotlivcov. Aj premien niekdajších majiteľov jedine pravých a oprávnených koncepcií. Nie každému z nich sa však táto premena darí, a nie je vždy aj úprimná. A práve tieto prípady nám pripomínajú latinské príslovie: Vulpes pilum mutat, non mores - Líška mení srsť, nie spôsoby. Dobre, že sa toto príslovie oživilo už aj u nás, v našej tlači.
EUGEN ŠIMUNEK,
Bratislava
