Odborári, a nielen oni, majú pocit, že cena práce je na Slovensku možno jedinou cenou, ktorá je naozaj nízka. Odborári, a nielen oni, sa boja, že prídu o prácu. Pred Úradom vlády demonštrovali svoju túžbu po naplnení vízie hospodárskeho zázraku. Problém je len v tom, že osadenstvo paláca sa zmenilo, že tí, ktorí zázraky sľubovali, sú už v inom dome, na inej ulici. Štyri roky sa odboroví bossovia zhovievavo zhovárali s vládou, ktorá sa im do tváre vyškierala.

Trocha odlišná je situácia rozhorčených členov odborových organizácií. Štyri roky sa prizerali na rabovačku s poetickým názvom privatizácia, neprekážalo im, že vláda zadlžuje štát, teda najmä ich deti. Odborári boli ticho. Báli sa? Boli spokojní? Dnes sa neboja? Nie sú spokojní?

Je nespochybniteľné, že dôvodov na spokojnosť má teraz občan pomerne málo a tiež je jasné, že pozná príčiny vlastnej nespokojnosti. Prečo sa ale nejde sťažovať pred hlavný stan strojcov "hospodárskeho zázraku" uplynulých rokov? Azda sa ich bojí? Bezzubé tigre nehryzú, zato sa s obľubou správajú ako úlisné vypĺznuté mačky, tvrdiac, že myši im už nechutia a nový kocúr je obyčajný babrák.

Z odborárskych kruhov sa ozýva aj pochopenie pre súčasné ťažkosti a nevyhnutnosť obmedzení, ktoré vláda musela prijať. Súčasne ale znejú aj falošné tóny o tom, že za reformy nemôže platiť iba občan. Občania majú v tomto prípade smolu, pretože na pomoc im neprídu ani mimozemšťania, ba je málo pravdepodobné, že na Slovensku sa ujme otroctvo. V krajine žijú iba občania. Občania-odborári, občania-zamestnávatelia, občania-ministri. Predchádzajúce štyri sa roky zdalo, že predseda vlády je boh, ktorý, keď je najhoršie - zašle svojmu ľudu mannu. Nie je. A bude platiť spolu so všetkými ostatnými.

Mikuláš Dzurinda v Davose na Svetovom ekonomickom fóre hovoril o trpezlivosti. Živiteľ rodiny, ktorý niekoľko mesiacov nedostal výplatu, nemá veľa pochopenia pre slová, a už vôbec nie trpezlivosť očakávať, že raz …má pocit, že staré dlhy by nemali platiť iba tí, ktorí ich narobili, ale aj ich následníci. Seba do zoznamu nezaradil, lebo ťažko mu bolo vždy. Pravdepodobne aj vtedy, keď volil. Neexistuje však spôsob, ako viac zaťažiť jedných a uľahčiť druhým, okrem vyslovene sociálnych prípadov.

Odborári majú na protest právo. Ak však bossovia organizujú mítingy a štrajky len preto, že sa boja o znovuzvolenie, nemuseli by sa skrývať za sociálne cítenie, zodpovednosť a kadejaké ušľachtilé reči a nemuseli by chodiť vyjednávať vo svetroch, keď si už zvykli na obleky.

Zo sveta je známy príklad Švajčiarska. Nežijú tam ani pracovitejší, ani vzdelanejší, ani umiernenejší ľudia. Kedysi v päťdesiatych rokoch vláda a odbory podpísali "pakt o neútočení". Odbory nemlčali, kritizovali, konzultovali, nesúhlasili….ale postarali sa o to, aby štrajk bol iba hrozbou. Zaťali zuby. Na vybudovanie hospodárskeho zázraku to nestačí, ale pomôže.

EDUARD ŽITŇANSKÝ

Autor je redaktorom týždenníka TREND a mesačníka DUEL