publikom po ôsmich predstaveniach rozlúčili účinkujúci v rozprávkovom muzikáli na ľade Mrázik. Zatiaľ čo Veľká sála Istropolisu, aspoň na sobotňajšej premiére, spracovanie Bernsteinovej klasiky napriek plnokrvnému speváckemu a tanečnému nasadeniu aj zo zvukovej stránky "utopila" (v menšej sále by bolo West Side Story oveľa silnejším zážitkom), niekoľkotisícové hľadisko Zimného štadióna O. Nepelu malo byť z Mrázika čím uspokojené. Hoci sčasti výtvarne insitná, ale pre diváka pripraveného na rozprávku dôverne známu z filmovej verzie prijateľná zimná scenéria sa rozhostila po celej ľadovej ploche a v každom kúte štadióna rezonovala rovnako účinne. Intenzita dojmu narastala s počtom postáv, ktoré zaplavovali snehom a mrazom pokrytý les v okolí nefalšovanej ruskej dedinky. Davové scény, pri ktorých sa spoza kulís vyrútil roj tancujúcich dievčat či úskočná banda lúpežníkov, krasokorčuliarske výkony početného súboru a trampolínové "fóriky" hviezdne obsadenej Baby Jagy (Jiří Korn a Martin Dejdar) patrili k najbúrlivejšie oceňovaným kapitolám. Navyše umocneným pôvodnou, ale aj rovnako majstrovskou novou hudbou skladateľa Borisa Urbánka. Frekventovaný ústredný motív spracovaný i v duete Mé přání znel zakaždým s tým istým zimomriavkovým pocitom. Do frenetického aplauzu prišla na bielych saniach toto dueto zaspievať aj dvojica interpretov, ktorá korčuliarom svoje hlasy iba prepožičala. Karel Gott, spevácky predstaviteľ bohatiera Ivana, a ako Nastenka krehká Iveta Bartošová mali byť v piatok v noci vrcholom slávnostnej premiéry. Nebyť záverečného faux pas by ním aj boli. Keď sa zaradili k tvorcom z celého Československa (na návrh spolumoderátora Honzu Musila v ten večer diváci hranice potleskom zrušili), bok po boku s kyticami kvetov nastúpeným pred dverami domčeka panovačnej Marfuše (skvelá Hana Křížková), dobrej Nastenky a ich rodičov, nič dôležitejšie už nasledovať nemohlo. Lepšie povedané, nemalo. Na Slovensku sa kult hviezd nebezpečne posúva, a tak sa o finále postarali kakaovníci z Markízy. S upozornením, že cédečko netreba strkať nikam inam ako do prehrávača, detským šampanským pokrstili soundtrack k muzikálu z vydavateľstva Popron Music. Čo si na Gotta možno dovoliť v štúdiu, býva inde netaktné. Pri nahrávaní piesní sa totiž "opovážil" slávičiu gloriolu z pozície moci narušiť režisér Jindřich Šimek. "Tešil som sa, až mi v Prašnej cestičke zaspieva text - Když se dívám na sebe, tak se musím pochválit… Na prvýkrát to nebolo ono, tak som s malou dušičkou šiel za ním a povedal mu: ‘Majstre, viete, malo by tam cítiť viac narcizmu a takej samochvály.‘ V štúdiu nastalo hrobové ticho. Karel Gott však dokázal, že je pravý profesionál so zmyslom pre humor. Chytil sa hrude a odvetil: ‘Pán režisér, dobre ste to obsadili. Tu toho je.‘ A potom to zvládol úžasne," spomína Šimek. Hnedé mlieko muselo v krku zabehnúť aj jemu. DALIBOR HLADÍK