Zvolenčan Ján Lašák bude mať 10. apríla iba 20 rokov, ale hokejom žije ako profík každým cólom. "Ani na juniorskom šampionáte ma nezaujímalo nič iné, iba hokej. Tu v Chure som nebol ani na fašiangovom sprievode, nezabehol som ani do obchodu po darček priateľke Mirke. Možno po turnaji, ale na valentínsky telefonát určite nezabudnem. Volal som jej aj môjmu otcovi hneď po sobotňajšom zápase s Talianmi. Obaja boli z výsledku dosť rozčarovaní," trochu smutne vravel v churskom hoteli Sommerau urastený držiteľ bronzovej medaily z MS dvadsiatok vo Winnipegu. Tri góly z priestoru pred bránkou od neobsadených hráčov a pozitívne hodnotenie trénera J. Šterbáka by mohli byť dôvodom na spokojnosť s reprezentačnou premiérou. J. Lašák však nebol: "Je to jednoduché, lebo sme s Talianmi prehrali. Bral by som aj víťazstvo 10:9, hoci by moja individuálna vizitka nebola bohviečo. V hokeji sa ráta iba víťazstvo kolektívu. Mal som po zápase zmiešané pocity. Prvé dve tretiny bol môj výkon akosi rozhádzaný, bol som predsa len vyplašený. Až v poslednej tretine bola pohoda. Môj dvojminútový trest za nedovolené bránenie? Vracal som sa do bránky, zrazili sme sa. Bolo to tak 50 na 50. V Kanade by to však rozhodca určite nikdy neodpískal," pokojne analyzoval J. Lašák.
Brankári sú v hokejovom kolektíve špecifická kasta, psychickú výkonnosť si zvyknú pestovať originálnymi rituálmi: "V príprave pred zápasom počúvam pomalú hudbu, teraz to bol Elán, ale aj zahraničné formácie. Potrebujem sa zahĺbiť a koncentrovať na 150 percent. Rozcvička ako zvyčajne, pri obliekaní do výstroja nemám nič zvláštne, najprv pravý betón. V prestávkach si vždy strčím hlavu do studenej vody. Pomáha mi to v koncentrácii. Urobil som to aj v Chure, hoci som mal obavy, čo to urobí v tej zime." Počas kanadského šampionátu zaujal slovenský brankár svojimi výjazdmi do rohov klziska počas prerušenia hry, pri ktorých hľadal oporu v očiach spriaznených divákov za plexisklom. V Chure bolo však okolo mantinelov pusto… "V tretej tretine som konečne našiel aspoň rolbára. Skúšal som aj utíšiť hlučnú hudobnú skupinu z fašiangového sprievodu. Hrali pekne, ale hlasno. Našťastie, v tej zime dlho nevydržali," smial sa J. Lašák a vážnejším tónom sa poďakoval trénerom i spoluhráčom: "Bola to naozaj pre mňa cenná skúsenosť. Pred zápasom ma veľmi pozitívne podporil tréner Šterbák, dal mi najavo, že mi verí, podobne starší spoluhráči Sekeráš, Vlk, brankár Miro Šimonovič." O J. Lašákovi je známe, že kabínu za nepriaznivého stavu hecuje. "Urobil som to aj v seniorskom nároďáku. Toho, že by ma starší zahriakli, som sa nebál, ani som na to nemyslel a urobil by som to aj napriek tomu, keby sa to naozaj stalo." Ako šesťročný chlapec na zvolenskom sídlisku Západ vnímal J. Lašák zlatý šampionát Československa v roku 1985, z ktorého mu utkvel v pamäti brankár Jiří Králik. "Lillehammer 1994, to bola pre mňa nezabudnuteľná eufória, na sídlisku nebolo ani nohy, všetci nedýchali pred televíznymi obrazovkami. A čo sa dialo, keď sme dali góly Kanade. A zrazu som vo Švajčiarsku hral v jednom tíme s lillehammerskými hrdinami Sekerášom, Daňom, Kolníkom. O tom sa mi pred sezónou naozaj nesnívalo." Škoda, že sympatického mladého brankára v nasledujúcej sezóne na slovenskom ľade s najväčšou pravdepodobnosťou neuvidíme. V priebežnom poradí draftu, ktorý bude 24. júna v Bostone, figuruje v rebríčku európskych brankárov na prvej priečke. A to je príliš spoľahlivé nebezpečenstvo.
VOJTECH JURKOVIČ, Chur
