So záujmom som si prečítal vyjadrenie Jozefa Tkáča bývalého prezidenta IRB. Keďže aj ja som mal možnosť byť na jej čele od 20. januára 1997 do 30. novembra 1997, rád by som prispel niekoľkými postrehmi k diskusii o úpadku IRB, a. s., a vyjadril sa k niektorým jeho tvrdeniam. Takže, prečo vlastne padla IRB?

Podľa bývalého prezidenta, Ing. Jozefa Tkáča, úpadok IRB, a. s., v priebehu roka 1997 bol spôsobený nie nekvalitou úverového portfólia banky, ale pád spôsobila kríza likvidity, ktorej prejavom bola neschopnosť banky vyplácať svoje záväzky, hlavne voči veriteľom na základe ich žiadostí o vyplatenie vkladov. Myslím si, že spôsob, akým došlo k zmene štruktúry akcionárov, (čím sa vlastne banka stala ovládaná súkromným kapitálom), či to bolo alebo nebolo v súlade so zákonom, bolo už v minulosti mnohokrát analyzované a bolo zrejmé aj stanovisko NBS.

Taktiež súhlasím s názorom exprezidenta Ing. Tkáča, aký negatívny vplyv na hospodárenie banky má nevyplatenie majetkovej ujmy z DBV vo výške 782 mil. SKK a tiež nekomerčné úverové vzťahy zo SE a. s.

Na kvalite poskytnutých úverov nezáleží ?

Na rozdiel od exprezidenta Ing.Tkáča si však myslím, že by sme sa mohli trocha podrobnejšie zaoberať úverovým portfóliom. Podľa Ing. Tkáča je príčinou kríza likvidity a následná neschopnosť banky vyplácať svoje záväzky. Na tomto mieste by som si dovolil poznamenať, že väčšinou to tak býva, že kríza likvidity je sprevádzaná neschopnosťou uhrádzania záväzkov!, a dovolil by som si položiť si otázku: Čo zapríčinilo krízu likvidity a či nie je v analýze pána Tkáča zamenená príčina s jej dôsledkom?

Ako bolo správne konštatované, úverové portfólio v IRB, a. s., je možné rozdeliť na tri hlavné skupiny:

1. úvery poskytnuté na družstevnú bytovú výstavbu (DBV)

2. úvery spojené s výstavbou Jadrovej elektrárne Mochovce, ktoré boli v roku 1996 reštrukturalizované a v súčasnosti sú evidované ako úverové vzťahy k SE, a. s.

3. ostatné

Vzhľadom na to, že úverovým vzťahom prvej a druhej skupiny bola v minulosti venovaná značná pozornosť, stačí pripomenúť, že sú kategorizované ako úvery štandardné (1. skupina) a štandardné s výhradou (2. skupina) a že obe skupiny boli v minulosti delimitované zo ŠBCS ako štátom realizované investičné akcie. To znamená, že úverové vzťahy nevznikli na základe komerčných aktivít banky a jej vedenia. V súčasnosti je celkový objem poskytnutých úverov v IRB, a. s., v objeme cca 32 mld SKK , z čoho je 22,4 mld SKK určených na DBV a SE, a. s.

Komerčné úverové vzťahy od roku 1992 do roku 1997

Z hore uvedených faktov potom logicky vyplýva, že v tretej skupine je dnes cca 10 mld SKK. Do tejto skupiny patria všetky úverové obchody, ktoré boli od roku 1992 až 1997 poskytnuté prevažne na komerčnom princípe, s komerčným rizikom návratnosti finančných prostriedkov banky, a ktoré podľa citácie bývalého prezidenta "prechádzali rôznym stupňom schvaľovacieho procesu". Na tom istom mieste je uvedené: "Poslednou zložkou úverového portfólia banky sú bežné úvery poskytnuté najmä strednej podnikateľskej komunite. Z veľkej časti sú aj tie zaradené do kategórie klasifikovaných úverov." Tu je nutné poznamenať a dovolil by som poopraviť výrok pána exprezidenta Tkáča, že tento výrok by mal správne znieť: "Z veľkej časti len tie ( a jedine tie) sú zaradené do kategórie klasifikovaných úverov", pretože DBV a SE, a. s. medzi nimi nie sú. Inými slovami: v súčasnosti takmer všetky komerčné úvery poskytnuté do roku 1996 sú zaradené medzi klasifikované pohľadávky banky.

V súvahe IRB, a. s., k 31.12.1996 (tesne pred zmenou vedenia IRB, a. s.) boli evidované klasifikované pohľadávky v celkovej výške 10,2 mld SKK, pri celkovom objeme poskytnutých úverov 38,3 mld SKK (v tomto objeme sú započítané aj úvery skupiny 1 a 2).

Myslím si, že takéto hospodárenie nie je možné zdôvodniť len "hektickým obdobím" a "pionierskymi chybami", či alibistickými "stupňami schvaľovacieho procesu", ako to uvádza exprezident Tkáč. Navyše, ak schvaľovacie procesy v banke neboli podľa vykonaných kontrol a následných zápisov kontrolného útvaru banky v rokoch 1995 a 1996 v súlade s vnútornými predpismi banky, týkajúcimi sa udeľovania výnimiek na niektoré úverové prípady. Naopak, som hlboko presvedčený o tom, že zásady zákonnosti, ekonomických zákonitostí a morálnych princípov by sa mali rešpektovať a dodržiavať v každom - aj ,hektickom," období.

Ak si prečítame hodnotenie a výroky druhého exnúteného správcu, Ing. Krkošku: "Kto nedal úver, bol považovaný za nepriateľa súkromného podnikania"(aké sú to kritériá?) a ak citujeme: "Rok 1996 bol rokom veľkej privatizácie a IRB poskytovala politicky nanútené (kým, kto bol vo vedení a komu ?), veľmi zle zaručené úvery", ak podľa Ing. D.Krkošku je evidentné, že "kompetentní pracovníci v niektorých prípadoch úmyselne nezabezpečovali mnohé úvery (ktorí?), ak sa pritom roky 1992 a 1996 spomínajú ako "čierne roky banky", potom veľmi jednoducho môžeme identifikovať jednu z najzávaznejších príčin úpadku banky, ktoré viedli k strate likvidity banky a jej dôvery. Podľa exnúteného správcu sa v roku 1992 poskytlo celkovo 34 % (3,5 mld SKK !) a v roku 1996 ďalších 20 % (2,1 mld SKK !) z celkového objemu klasifikovaných úverov.

Kapitál banky, nekrytá strata, strata za rok 1996.

Kapitál banky sa v priebehu roka 1996 neustále znižoval a k 31. 12. 1996 dosiahol hodnotu 760 628 000 SKK. Znižovanie kapitálu banky bolo zapríčinené nekrytou stratou banky na rizikové pohľadávky z rokov 1992 až 1996, na ktoré neboli vytvorené opravné položky a rezervy, a banka ju musela odpočítavať od kapitálu. Ďalej neuhradenou stratou za rok 1996 v celkovej výške 1,358 mld SKK, za ktorú vedenie banky, ktoré prišlo v januári 1997, nenesie žiadnu zodpovednosť. Ako aj kapitálovými investíciami do nebankových subjektov, nad ktorými mala banka kontrolu.

Naopak, začiatkom roku 1997 boli predčasne splatené úvery VSŽ, a. s., ktoré mali podľa zákona, ako akcionár, osobitný vzťah k banke. Záväzky zo strany VSŽ, a. s., boli predčasne splatené len preto, aby banka mohla posilniť svoju kapitálovú pozíciu a vykazovať vyššiu kapitálovú primeranosť. Ak boli VSŽ, a. s., v spojení s IRB, a. s. (ako klient), v tomto období hodnotené v negatívnom svetle, je treba uviesť na pravú mieru nepresné informácie a povedať, že VSŽ, a. s., ako klient, nemali žiadnu úverovú angažovanosť voči IRB, a. s., po predčasnom splatení svojich záväzkov začiatkom roka 1997 a v žiadnom prípade neboli hlavným dlžníkom banky, ako to bolo často nesprávne medializované.

Zdrojová vybavenosť banky, alebo tzv. dôverový účet

Odliv vkladov pokračoval. Primárne zdroje a z toho vklady klientov) k 30. 9.1997 mali nasledovný vývoj: 31. 12. 1996 18,9 mld SKK (16,9 mld SKK),

31. 3. 1997 18,1 mld SKK (16,1 mld SKK),

30. 6. 1997 18,2 mld SKK (15,6 mld SKK),

30. 9. 1997 19,0 mld SKK (16,2 mld SKK),

čo nepotvrdzuje dramatické zníženie primárnych zdrojov banky a odliv vkladov klientov, ako tvrdí Ing. Tkáč. Pravdou však je, že banka bola existenčne závislá od sekundárnych zdrojov a v priemernom objeme 3,0 až 4,0 mld SKK sa v priebehu roka 1997 musela refinancovať na medzibankovom peňažnom trhu. To bol tiež jeden z dôsledkov (nie však príčina) hospodárenia banky v predchádzajúcom období, keď mala svoje finančné prostriedky umŕtvené v nenávratných pohľadávkach a nevýnosných aktívach. Ak si uvedomíme, aká bola v priebehu roka 1997 priemerná úroková sadzba ceny peňazí, je evidentný jej negatívny vplyv na hospodárske výsledky banky v roku 1997. Negatívny vývoj hospodárskeho výsledku zároveň znižoval priestor pre dotváranie opravných položiek a rezerv k rizikovým pohľadávkam. Banka mala veľmi zúžený priestor, ako zlepšiť svoju likviditu formou predaja aktív - pravda, ak by použila metódy exnúteného správcu Ing. Krkošku, ako v prípade Exrent, a. s., asi by to bolo možné!

Vysoko likvidné aktíva takmer nemala, v úverovom portfóliu bol veľmi malý objem dobrých aktív a aktív predajných bez straty. Ak by aj pristúpila k odpredaju určitých aktív, bolo by to možné len za cenu strát, ktoré by opäť mali záporný účinok na objem kapitálu banky. Pri tomto vývoji bolo pochopiteľné, že aj jeden z rozhodujúcich akcionárov začal prehodnocovať svoju finančnú investíciu a svoj postoj k možnému navýšeniu kapitálu formou navýšenia základného imania banky tak, ako to predpokladal aj Projekt ozdravenia.

Finančné kruhy veľmi podrobne sledovali vývoj v IRB, a. s., po výmene vedenia v januári 1997 a mali dostatok informácií o problémoch, s ktorými IRB, a. s., zápasila. Kapitálová primeranosť banky klesala aj v priebehu roka 1997 a s ňou súvisiaca dôvera ostatných bánk, že IRB, a. s., bude vedieť uhradiť svoje záväzky. Tzv. "účet dôvery", ktorý bol vyčerpaný hospodárením do roku 1996, sa nemohol obnoviť a začali problémy s refinancovaním na medzibankovom peňažnom trhu. Počiatočné problémy s likviditou vznikli po tom, keď viaceré banky začali prehodnocovať svoje úverové limity, ktoré mali otvorené v IRB a prostredníctvom ktorých sa IRB refinancovala aj v minulosti. Aby sa banke ešte "viac pomohlo", v mesiaci jún 1997 bol predčasne vypovedaný termínovaný vklad splatný v roku 2000 v celkovom objeme 500 mil. SKK ( bez predchádzajúceho upozornenia o tomto úmysle). Negatívnym dôsledkom na vývoj likvidity bola strata dôveryhodnosti banky po medializovaní očakávaného politického rozhodnutia neuhradenia majetkovej ujmy z DBV v objeme 782 mil. SKK. Ak k tomo pripočítame nedokapitalizovanie banky podľa vypracovaného projektu ozdravenia, nebolo už možné v tomto období riešiť situáciu v banke bez užšej spolupráce a hľadania dohody medzi hlavnými akcionármi, NBS, MF SR, vedenia banky. K dohode však nedošlo. Výsledkom toho bolo neúspešné MVZ dna 19. 12. 1997 a následné uvalenie nútenej správy NBS.

Ako ukazuje spôsob hospodárenia v IRB, a. s., v období výkonu nútenej správy NBS v roku 1998, personálnej politiky, ktorá umožnila návrat manažérov, ktorí mali priamu zodpovednosť za spôsob riadenia a výsledky hospodárenia do ich odvolania v apríli 1997, riešenie sa zdá byť ešte stále v nedohľadne.

Pán exprezident Ing. Jozef Tkáč, môžem Vás s čistým svedomím ubezpečiť, že ak Vy ste, citujem: "... ako človek, ktorý Investičnú a rozvojovú banku, a. s., budoval od úplných základov ... " do 20. januára 1997, tak ja som sa od 20. januára 1997 do 30. novembra 1997 snažil túto banku aspoň sčasti ozdraviť!

VOJTECH VRANAY

Autor bol od 20. januára 1997 do 30. novembra 1997 prezidentom IRB, a. s.

(príspevok bol krátený)