Tak, ako bola pražská židovská komunita orientovaná skôr literárne (patrili do nej napríklad Brod, Kafka, Kornfeld a Werfel), Bratislava, za čias Rakúsko-Uhorska nazývaná Prešporok alebo Pressburg, bola centrom židovskej maliarskej školy. Dvanásteho februára 1903 sa do židovskej obchodníckej rodiny Franklovcov narodil syn Adolf. Od útlej mladosti sa uňho prejavoval výtvarný talent, ale na otcovo želanie (aby mal "normálne povolanie") sa stal bytovým architektom. Tolerancia voči židom, ktorú na Slovensku zaviedol ešte Jozef II., sa vytratila vo "vazalskom" slovenskom štáte za klerikálno-fašistického Tisovho režimu. Franklov podnik bol vyvlastnený, aj s rodinou ho presťahovali do geta, najmladší brat mu umrel v koncentračnom tábore. Medzi 60 000 deportovanými slovenskými židmi sa 28. septembra 1944, v noci po židovskom sviatku Jom Kippur, ocitol aj Adolf Frankl so ženou, deťmi a švagrom. Po prechodnom tábore v Seredi sa konečnou stanicou jeho osobnej púte stal koncentračný tábor Osvienčim-Brzezinka. Prežil ho vďaka intuitívnej bystrosti, vôli prežiť, ale aj šťastena mu bola nepochybne naklonená. V apríli 1945 dorazil do Bratislavy, kde našiel svojich najbližších živých a zdravých. Po vojne sa presťahoval do Viedne a neskôr do Nemecka, utiahol sa do ústrania a trpel tzv. "syndrómom koncentračného tábora". Na radu priateľa-lekára prof. Dr. Mlczocha, ktorý ešte z mladosti poznal jeho talent, začal v rámci terapie maľovať. Najprv zátišia s kvetmi, ktorým však chýbala zyvčajná harmónia, mali okmásané lístky a utrápené tváre. V jednu bezsennú noc Adolf Frankl zrazu začal maľovať výjavy z tábora. Výjavy z vyhladzovacieho tábora sa ocitali na plátne prostredníctvom jeho očí a rúk. Duchovia, tváre mŕtvych i tých, čo prežili, sa z jeho nočných môr a bezsenných nocí presťahovali do obrazov rovnako expresívnych ako impresionistických. Najsilnejším výrazovým prostriedkom sa mu stali farby, miestami pochmúrne, miestami krikľavé ako oheň kremačných pecí. Jeho skice i maľby pripomínajú pamätníkom i ľuďom, ktorí už časy národného socializmu nezažili, že to, čo postihlo židov, Cigánov a ďalšie "podradné" etniká a národy, nebol akýsi neosobný osud, ale neľudskosť, ktorá sa v podobnej alebo inej forme môže zopakovať kedykoľvek a kdekoľvek. (vil)