Je možné, že keď čítate tento článok, o ďalšom osude Billa Clintona je už rozhodnuté. Je však rovnako možné, že sa tak stane až v najbližších hodinách. Už v tejto chvíli je však takmer jasné, že Clinton predpovedanú politickú smrť prežil, respektíve prežije, hoci v žiadnom prípade by nebolo rozumné úplne si pribuchnúť aj posledné bočné vrátka...

Proces, ktorého symbolom sa stala jedna ambiciózna mladá dáma, sršiaca teenagerskou sebaistotou hraničiacou až s aroganciou a zároveň vzbudzujúca v ľuďoch materinský súcit, ovládal Ameriku presne rok a mesiac. Aféra sexgate sa v týchto chvíľach uzatvára, ani víťazná strana však nemá veľkú chuť oslavovať. Amerika, ktorá mala možnosť nazrieť až do najintímnejších zákutí prezidentovho osobného života, je tak trochu zhnusená a tak trochu pokorená, jej základné princípy boli pošliapané: na tom nedokáže zmeniť nič ani sebavedomý úsmev jej prvého muža.

Narýchlo pripravené prieskumy verejnej mienky ukazujú, že v posledných hodinách pred konečným verdiktom Senátu mal Clinton na svojej strane až 43,1 percenta Američanov. "Profituje z dobrých čias, z výbornej práce s médiami a podarilo sa mu zároveň vytvoriť dojem, že o hlavu prevyšuje svojich oponentov," tvrdí John Zorgby, jeden z organizátorov prieskumu.

Clintonovu cestu k víťazstvu - z ktorého sa sotva dokáže tešiť viac ako antický kráľ Pyrrhos - lemuje celý zástup politických mŕtvol. Tou najvýznamnejšou je Newt Gingrich, líder republikánov, ktorý rezignoval po jesennom neúspechu v kongresových voľbách. Rovnako pochodil jeho nástupca v kresle vodcu republikánov v snemovni Bob Livingston, ktorý sa vzdal len niekoľko hodín po zvolení, keď sa priznal k vlastnej "nežnej" afére a márne vyzýval Clintona, aby ho nasledoval. No a tretím na rane je prekvapivo sám vyšetrovateľ Kenneth Starr, ktorému už možno pomaly dochádza, že každá revolúcia požiera napokon aj svoje vlastné deti. Voči Starrovi sa začalo v stredu vyšetrovanie namierené proti jeho metódam, ktoré neboli vždy úplne v súlade so zákonom. Tieň Moniky Lewinskej však už prekročil aj americké hranice a ako v zlej groteske jej meno sprevádzalo americké raketové útoky na Sudán, Afganistan a nedávno aj na Irak.

Aféra sexgate sa teda uzatvára. Nateraz ešte nie je jasné, či sa budú senátori snažiť Clintona aspoň symbolicky potrestať pokorujúcim aktom tzv. censure: možno si bude musieť sypať popol na hlavu, možno bude musieť zaplatiť aj zopár dolárov. Už dnes sa hovorí o tom, že Clintonovci si museli počas procesu siahnuť riadne hlboko do vrecka. Za censure sa v týchto dňoch prihovárajú paradoxne skôr demokrati ako republikáni, ktorí by aspoň týmto spôsobom chceli splatiť svoj dlh verejnému zmyslu pre spravodlivosť. V prvých dňoch roku 2001 sa však prezident stáva "obyčajným" občanom a nie je vylúčené, že vytrvalý prenasledovateľ Starr sa ho bude snažiť dostať na lavicu obžalovaných opäť, tentoraz na základe trestného práva, keď sa mu to nepodarilo v prípade konštitučného impeachmentu: krivé svedectvo je totiž krivé svedectvo.

Denník New York Times, ktorý až doteraz stál vytrvalo na Clintonovej strane, si v očakávaní oslobodzujúceho rozsudku neodpustil trochu moralizovania: "Prezident nesmie chápať všeobecnú podporu verejnosti ako bianco šek na svoje morálne poklesky. Ďalšie dva roky, ktoré mu zostávajú v úrade, by mal využiť na očistenie nielen svojho mena, ale aj samotného prezidentského úradu." Amerika si ešte pamätá sebavedomého Clintona, ktorý na jar minulého roku počas afrického turné s cigarou v ústach a s pohárom šampanského oslavoval uzavretie kauzy Paula Jonesová, a verí, že nič podobné sa tentoraz opakovať nebude... JURAJ KITTLER