"Prežívame neskorú jeseň svojho života. V čom by sme ešte mohli byť spoločensky osožní?" nepatrične skromne a až akoby ospravedlňujúco sa pýta prešovská rodáčka Hilda Hrabovecká vo svojej knižke Ruka s vytetovaným číslom, ktorú uviedli za autorkinej prítomnosti v utorok večer v bratislavskom Zichyho paláci historik Ivan Kamenec a predseda Slovenského helsinského výboru Štefan Markuš. Dôstojnú prezentáciu (z iniciatívy Poľského inštitútu a Nadácie Milana Šimečku) publikácie, ktorá vyšla vo vydavateľstve Prístrojová technika, uviedla predchádzajúca projekcia najznámejšieho filmu poľskej režisérky Wandy Jakubowskej Posledná etapa z roku 1948, autenticky zachytávajúceho i komentujúceho život väzňov v Osvienčime.

Nevšedné knižné svedectvo H. Hraboveckej o najstrašnejšom zle, o hrôzach holokaustu, ktoré sa rozhodla zverejniť po 55 rokoch od svojej deportácie do nacistického koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau, je autorkinou najpádnejšou odpoveďou na svoju vlastnú otázku. A hoci táto spomienka i sebareflexia na postoje vlastné, ako aj tie, s ktorými bola konfrontovaná, na ľudí, ktorí "v tieni smrti" našli zmysel života, nie je čítaním príjemným, je o to užitočnejším a nútiacim premýšľať. "Viem si predstaviť, že by sa názov tejto nevšednej knižky dal modifikovať na Dušu s vytetovaným číslom," vyznal sa I. Kamenec z pocitov o výpovedi pani Hildy Hraboveckej. Ona ju chápe predovšetkým ako memento pre ďalšie generácie, aby sa vedeli ubrániť pred niečím takým, ako bol Osvienčim. Hoci zlo, ktoré k nám dnes preniká, je často zahalené v mnohorakých, neraz "moderných" podobách, vo všeobecnosti je podľa Š. Markuša najhorším vtedy, keď je "videné", ale nevypovedané. Hilda Hrabovecká o tom svojom vydala strhujúce svedectvo.

ALEXANDER BALOGH