jeho rokovaní boli popri tradičnej chúlostivej téme jadrových elektrární aj integračné možnosti vstupu Slovenska do Európskej únie (EÚ). Fischer zdôraznil, že nechce zbytočne vytvárať v Bratislave ilúzie nejakými konkrétnymi termínmi, "čo však považujem za realistické je, že od summitu v Helsinkách (december 1999) možno očakávať zelenú na ďalšie rokovania". Opäť zopakoval, že ďalšie rozširovanie únie závisí aj od úspechu vnútorných reforiem: "Nielen štáty, ktoré chcú vstúpiť do EÚ, musia byť v dobrej kondícii, ale aj samotná EÚ musí byť fit, aby zvládla rozšírenie." Na otázku SME, aké sú v Rakúsku nálady v súvislosti s členstvom v NATO a ako sa pozerá na možnú spoluprácu geograficky blízkej trojice Rakúska, Slovenska a Slovinska pri vstupe do aliancie, poznamenal, že "ak vám zodpoviem na prvú časť otázky, odpoveď na druhú už nebude nutná" a na vysvetlenie dodal, že päť rakúskych politických strán, zastúpených v parlamente, má na členstvo v NATO päť odlišných názorov. Podľa neho je otázka o rakúskom členstve v NATO komplexnejšia ako na Slovensku, pretože súvisí s "rozlúčením s neutralitou". Jeden z rakúskych novinárov na záver podotkol, že v otázke jadrovej energetiky sa v dialógu medzi Viedňou a Bratislavou nezmenilo nič, okrem tónu, na čo Heinz Fischer dodal, že "mňa teší aj priateľský a vecný tón", pričom "aj z obsahového hľadiska možno konštatovať, že slovenská vláda berie omnoho vážnejšie odporúčania na túto tému". Fischer pripustil, že SR je od jadrovej energetiky závislá, poukázal však na súčasné problémy s odbúravaním jadrového programu v Nemecku a dodal, že "možno nie je najlepšie vstúpiť tak hlboko do niečoho, z čoho budeme chcieť potom vystúpiť".