Časť divadelnej kritiky tvrdí, a SND sa tomu bráni, že sa v činohre trochu prešľapuje na mieste, lebo režisérsky tím je roky viac-menej nemenný. Oveľa viac príležitostí by vraj mali dostávať hostia a mladí tvorcovia, ktorí by zafungovali ako šťuka v rybníku. Ponúkli by alternatívu, rozvírili stojaté vody a boli možno i stimulom a inšpiráciou. Riaditeľ činohry Juraj Slezáček sa hosťovaniam určite nebráni. Naopak, ako hlava Divadelnej fakulty VŠMU dobre pozná nastupujúcu generáciu a je sympatické, že jej programovo ponúka pomocnú ruku. O to je potom smutnejšie, ak takáto šanca vyjde vyslovene navnivoč, ako sa to stalo v prípade Zostupujúceho Orfea. Síce naozaj vyčnieva zo súčasného repertoáru činohry, no, žiaľ, tak, že latku výrazne podlieza. Od Williamsa sa iste nedajú očakávať veľké experimenty a časť divadelníkov nad ním aj ohŕňa nos, považujúc ho za prisentimentálneho a gýčového, dnes už prekonaného. No stále má veľké šance zaujať široký okruh ľudí, ktorí od divadelného večera očakávajú najmä emotívny zážitok. Príbeh, ktorý pohltí, zmes lásky, vášne, primeranú dávku sentimentu a záverečné dramatické krviprelievanie. A, samozrejme, herecký koncert. Na Malej scéne z toho vidíme veľmi málo.

Atmosféra južanského malomesta je spostredkovaná iba vonkajškovo, najmä pomocou kostýmov. (Iskru na scénu prináša akurát Diana Mórová, ktorej sa podarilo vyrobiť karikatúru typickej malomestskej paničky.) Inak tu však prostredie vôbec nie je cítiť. O pomeroch, ľuďoch, vzťahoch, temperamente, ale i rasizme sa dozvedáme iba z viet. Na začiatku je nimi divák doslova zahltený. O čo viac by sa tu zišlo škrtať, o to viac by potom bolo treba rozohrať kľúčové dramatické scény. Tie sa niekedy naopak udejú tak rýchle, že menej koncentrovaný divák ich ani nemusí zaregistrovať. Inscenátorom sa vôbec nepodarilo dostať na scénu plynutie času, nehovoriac o niektorých alogickostiach v detailoch. Neustále sa napríklad hovorí o obchode, ten však na scéne vôbec nie je cítiť a prostredie je skôr iba kaviarenské. Akoby už stála cukráreň, o ktorej domáca pani sníva. A ku koncu hry je cukráreň zrazu hotová bez toho, že by sa na javisku čokoľvek zmenilo. Lady neustále hovorí, ako sa v dome bojí, na noc sa tu však nezamyká a Val bez problémov korzuje dverami hore-dolu. Keby aspoň liezol oknom. Ale iste, to sú detaily. Vážnejšie je, že štylizácia Michaely Čobejovej je vyslovene nešťastná až trápna, navyše herečku (a nielen ju) v posledných radoch vôbec nepočuť. Režisér síce vybral výborné typy pre Lady (Anna Javorková), krásnu nešťastnú ženu uzavretú do ulity, a Vala, mladíka s gitarou (Milan Mikulčík), ktorého neosedlateľnosť dráždi ženy a popudzuje mužov, nedokázal však už medzi nimi vybudovať vzťahy. Škoda, lebo inak by boli pre tieto roly ako stvorení. Obaja dokážu dostať na javisko vášne, zahrať plnokrvných hrdinov. Koniec koncov to tu aj robia, ale sú to skôr sólové etudy. No a záverečná scéna, keď umierajúci manžel (J. Slezáček) strieľa na Lady plus následné Valovo lynčovanie umocnené roztiahnutím červeného závesu s apokaliptickým motívom, je taký gýč, že zopár divákov sa dokonca nezdržalo smiechu. Takáto úroveň na scéne SND prekvapí. BARBORA DVOŘÁKOVÁ