Na jeho pohreb, samozrejme, prišli všetci, Clinton a Netanjahu a Mubarak a niekoľko tuctov ďalších svetových lídrov, ale za života jordánskeho kráľa Husajna mu veľkou oporou neboli. A teraz, keď odišiel, im bude chýbať. Ešte minulý október odvážneho malého kráľa (plucky little king, krátko PLK, ako ho volali dve generácie reportérov na Blízkom východe) vytiahli z nemocničnej postele, aby sprostredkoval kontakt medzi izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom a predsedom palestínskej samosprávy Jásirom Arafatom, keď hrozilo, že sa summit vo Wye River zosype. Urobil svoju prácu a dohodu podpísali - ale potom, ako to už chodí, šiel Netanjahu domov a neuviedol ju do života. Husajn mohol pokojne zostať v posteli.
Husajn bol glejom, ktorý držal blízkovýchodný mierový proces pokope. Bol to PLK, kto otvoril cestu k palestínskemu štátu na okupovaných izraelských teritóriách tým, že vzal späť jordánsky nárok na západný breh Jordánu a východný Jeruzalem v roku 1988, on umožnil predstaviteľom Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) zúčastniť sa mierových rokovaní v Madride v roku 1991 po vojne v Perzskom zálive, keď ich začlenil do jordánskej delegácie, a práve on nakoniec ukončil izoláciu Egypta, keď v roku 1994 ako druhý arabský líder uzavrel mier s Izraelom. Čo sa stane s Blízkym východom teraz, keď už nie je na scéne? Najistejšie by bolo povedať - nič prevratné. Jordánci (z ktorých aspoň 70 percent sú Palestínčania) si chvíľu dajú načas pri hodnotení svojho nového kráľa Abdalláha, kým sa rozhodnú, či mu udelia bezpodmienečnú lojalitu, ktorú dali Husajnovi. Jordánska "prekérna" ekonomická situácia je iste dôvodom na nespokojnosť, ale keď žijete stlačený medzi Izraelom a Irakom, naučíte sa byť veľmi opatrný pri kolísaní člnom. A čo sa týka širšej scény, nikto sa nepohne, kým nebude známy výsledok májových izraelských volieb. Ak Netanjahu prehrá voľby a osadnícko-ultranacionalistická koalícia príde o možnosť blokovať izraelské plnenie mierovej dohody z Oslo, arabská trpezlivosť bude omnoho väčšia.
Skutočný význam Husajnovej smrti (v relatívne mladom veku 63 rokov - priemerný vek arabských vládcov je o päť viac) je v podčiarknutí krehkosti celého "mierového procesu" na Blízkom východe. Až na skutočné výnimky závisel od začiatku od túžby mužov, ktorí pri riešení tohto problému zostarli, a dominoval ich životom, až kým neodovzdali žezlo. To ich urobilo omnoho ochotnejšími na kompromis, než môžu byť ich nástupcovia. Prvý zo starej generácie zomrel Jicchak Rabin, ktorého zavraždenie pred troma rokmi umožnilo Netanjahuovi získať moc. Súčasný izraelský premiér nie je až tak "proti mieru" ako "za Netanjahua", ak by však aj nebol pripútaný k spojencom, ktorí sa skutočne boja mieru, samotný fakt, že sa nevyznamenal v izraelských vojnách, mu tým viac bráni robiť ústupky k mieru. A to isté bude platiť pre následnícku generáciu vládcov vo všetkých arabských krajinách susediacich s Izraelom.
Takto nakoniec zomiera mierový proces: nie výbuchom, ale na netrpezlivosť, nedôveru a priveľké pózovanie pred domácim obecenstvom. Kým boli všetci arabskí vodcovia na mieste, bola šanca posunúť veci vpred dokonca i s Netanjahuom pri moci, chcelo to však, aby USA použili svoje páky na Izrael s rozhodnosťou, ktorú prezident Clinton jednoducho nechce riskovať. Napriek Monike Lewinskej zostane pri moci ďalších 23 mesiacov. Aj keď ho potom nahradí niekto ochotný v mene USA Izrael silno postrčiť smerom k mieru, ktorý potrebujú aj jeho vlastní domáci politici (aby sa mohli vyhovárať na americký nátlak), môže byť už príliš neskoro. Ďalší arabskí vodcovia môžu byť preč a na ich mieste môžu stáť muži, ktorí budú nútení získať si svoj vlastenecký kredit porážkou Izraela. Potom bude mierový proces skutočne preč.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
