Džentlmen, veľký priateľ českej kultúry a kuchyne, semifinalista Wimbledonu, bývalý 19. hráč sveta, vzorný otec a novopečený tréner svetovej tenisovej jednotky Lleytona Hewitta – Jason Stoltenberg bude mať v apríli len 32 rokov. S profesionálnym tenisom už skončil a dal sa na trénerskú dráhu. Netušil, že osud mu prihrá do karát na začiatok hneď métu najvyššiu – koučovať úradujúceho kráľa. A hneď za ťažkých podmienok, veď 20-ročný austrálsky mladík ochorel v úvode sezóny na ovčie kiahne! Stoltenberg, manžel Andrey Strnadovej, bývalej českej hráčky, sa dostal pod paľbu médií, tlak okolia, a to najmä pre Hewittovu povahu. Domáci novinári ma odhovárali, vraj, nechoď, nič ti nepovie, má zákaz hovoriť. Skúsil som, opak bol pravda. Jason je džentlmen, a to mu nikto nevezme.
Ako je to teda s tým zákazom?
„Výmysel. Vlečie sa to už odvtedy, keď predchádzajúcemu trénerovi Darrenovi Cahillovi Hewittovci nepredĺžili zmluvu a nechceli hovoriť verejne o dôvodoch. Poznám sa s Lleytonom a jeho rodičmi od Adelaide 1998, kde ma 16-ročný zdolal vo finále, prišla ponuka a chytil som šancu do rúk.“
Nie je to priveľká guráž a zodpovednosť, takto začínať s trénerstvom? Čo rodina?
„Prirodzene, úloha je ťažká, ale nič nerobím bez súhlasu Andrey. Poradili sme sa, dospeli sme k názoru, že taká šanca sa nenaskytne každý deň. Je to výzva a pocta. V jej prospech hovorili mnohé veci. Lleyton je skvelý športovec, tenista, pracovitý a učenlivý, a keďže má len 20 rokov, môže ešte poriadne napredovať. Nemyslím v rebríčku, tam sa už vyššie nedá, ale herne a s vystupovaním sa má čo učiť.“
Čo napríklad?
„Nepatrí k najvyšším, a to je handicap, preto má povesť najlepšieho obranára s najtvrdšími kontra údermi. Veľa musí pracovať na rozvoji svalstva, zdokonalení podania, volejov, celkového prechodu do útoku, ale ja mám predovšetkým na mysli kompletnú organizáciu profesionálneho života tenistu.“
Už aj pred kiahňami nemal najpriaznivejšiu reputáciu medzi fanúšikmi a novinármi za niektoré výroky a vyčíňanie. Ako to chcete napraviť?
„Ťažká otázka. Obe strany majú v čomsi pravdu. Lleyton je stále mladík na dvorci i mimo, jeho povaha zodpovedá veku. Je prchký a urobil chyby. Mnohé si priznal a za mnohé sa ospravedlnil. Viem, krivdy sa ťažko naprávajú a Hewitt ešte nie je takým idolom v Austrálii ako Rafter. To prichádza rokmi. V niektorých situáciách musím stáť aj na jeho strane. Napríklad počas tých kiahní sa nerozprával s novinármi. Nie že by bol vzdorovitý alebo sa hanbil ukazovať s výsypom, ale nebolo o čom hovoriť v čase liečby. Nad jeho účasťou na Australian Open visel otáznik, akékoľvek vyhlásenia pred verejnosťou i súpermi by vyzneli hlúpo. Či už bitie sa do pŕs, že to vyhrá aj po chorobe, alebo ustavičné plakanie nad stratenou formou a nerozohranosťou.“
Tak prečo potom hral?
„Na bežný turnaj ATP Tour by nenastúpil. Ale nechcel odriecť grandslamový a doma, kde bol prvý raz v živote nasadenou jednotkou. Myslel si, že keby prešiel prvými kolami, dostal by sa do rytmu. Lenže narazil na nepríjemného Martina a po boji vypadol. Pripomínam, že mal šance. To, čo spravil Martin, že si zavolal doktora v tajbrejku 4. setu a za stavu 5:4 pri súperovom podaní, sa nerobí, nikdy som to nezažil. Škoda, že Lleyton tak veľa o tom na tlačovke hovoril a novinári to nafúkli ako škandál. Nie to boli príčiny. Lleyton už nevládal. Martin ho hnal a hnal skvele. Nepochybne.“
Máte podporu jeho rodičov? Nekazia takých mladých ľudí peniaze?
„S rodičmi sa poznám dlho a hovorím úprimne, mám o nich len dobrú mienku. Peňazí mali a majú dosť, vo výchove syna nehrajú úlohu. Dostal som sľub, že mi vyjdú v ústrety vo všetkom. Pôvodne som mal po skončení kariéry rozrobené niečo iné, menšie, mal som aj ďalšie ponuky na trénovanie, ale za obeť mala padnúť rodina.“
Tak prečo ste sa predsa rozhodli pre turnajový kolotoč a spomenutú obeť?
„Hewitt je Hewitt. Dlho a dôkladne sme o tom s Andreou diskutovali a sľúbila, že ma podporí a tú obeť podstúpime. Lleyton Hewitt sám osebe je zaujímavá šanca na trénerskú prácu, vôbec ho nemusím motivovať, a to, že je jednotkou, to je navyše. Bol som tou príležitosťou prekvapený, ale taká sa nesmie prepásť. Som pripravený na riziko.“
Máte dve deti. Žijete v Orlande na Floride, ako to chcete stíhať s Austrálčanom?
„Bude to náročné, uvažujeme o presťahovaní späť do Austrálie, do Melbourne. Počas americkej série bude naším táborom Orlando, v európskom lete zohrá úlohu Praha. V apríli pôjdeme k Andreiným rodičom. Deti sú malé, Matthew má štyri a pol roka a Amy iba osem mesiacov, necháme ich u starých rodičov. Andrea sa poteší príbuzným a ja môžem cestovať s Lleytonom. Do Paríža a na Wimbledon priletí manželka za nami.“
Ako to, že ste si tak obľúbili Česko?
„Bol som tam aspoň 15-krát. Krásne miesto. Mali sme svadbu na Krlštejne, milujem českú architektúru a jedlá. Najradšej sviečkovú na smotane, knedle a pivo. Cítim sa tam ako doma.“
Povedzte úprimne, bolo všetko, čo Lleyton vyriekol, len z mladíckej nerozvážnosti?
„Pochopiteľne, takmer všetko. Niečo ide aj na vrub neskúsenosti a vyčerpanosti. Po sezóne, v ktorej od US Open až do finále DC prehral len jeden zápas, bol nesmierne unavený, vyšťavený. Organizmus stratil imunitu a výsledkom boli tie nešťastné kiahne. Hewitt sa musí učiť zvládať kalendár, spoluprácu s médiami, mať pod kontrolou celý profesionálny život. Teraz bude ostro sledovaný, všetko, čo spraví, sa bude hodnotiť pod drobnohľadom, nie všetkému ešte rozumie. Na konci bol zmätený, nevedel, čo sa okolo neho deje, na 20-ročného to bolo priskoro a priveľa.“
Čo teda robiť s jeho neobľúbenosťou v médiách a u dosť veľkej časti fanúšikov?
„Ani Lleyton nie je bez viny. Ja som nikdy nemal problémy s novinármi. Nedá sa nad nimi vyhrať. Spolupráca s médiami patrí do života profesionálov, imidž si treba budovať aj v záujme sponzorov a celej verejnosti. Keby som bol v jeho koži, urobil by som prvý krok sám, aj to od neho očakávam, ale život je zložitý, skúsenosti prídu vekom. Čas lieči rozjatrené rany. Jedno vám môže povedať istotne. Ako hráč, ktorý sa ešte môže veľa učiť, má pred sebou veľkú budúcnosť. Vyhrá viac grandslamových titulov.“
