Keď sa nový slovenský kabinet ujímal svojho úradu, možno mali aj niektorí jeho členovia skreslené predstavy o tom, čo môže Slovensko očakávať v oblasti zahraničnej politiky. Navonok to tak aspoň neraz prezentovali. Tieto predstavy boli neraz živené aj sľubmi a optimistickými víziami zahraničných diplomatov, ktorí sa aj týmto spôsobom snažili udržiavať v bývalej slovenskej opozícii svetielko nádeje. Sto dní novej vlády však uplynulo a je čas na prvú bilanciu, ktorá - na rozdiel od trochu chladného úvodu - nie je až taká zlá. Politické zmeny na Slovensku sa udiali v čase, keď sa Európska únia zaoberá najmä vnútornými reformami, a tak nečudo, že sa akékoľvek úvahy o jej ďalšom rozširovaní dostali až na druhú koľaj. Aj napriek tomu "rok 1999 ponúka naozaj Slovensku ohromnú šancu", tvrdil premiér Dzurinda vo štvrtok v Bruseli po stretnutí s troma predsedami vlád krajín EÚ. Bezprostredne po rozhovoroch s kolegom Aznarom sa vyjadril, že aj "také krajiny ako Španielsko budú očakávať hodnotiacu správu (o Slovensku) od Európskej komisie: V prípade, že bude pozitívna, môže helsinský summit (december 1999) priniesť aj formálne prvý veľký zahraničnopolitický úspech pre Slovenskú republiku" - v podobe nášho preradenia do prvej skupiny kandidátskych krajín.

V omnoho problematickejšej situácii sa však ocitlo Slovensko vzhľadom na rozširovanie NATO. Aliancia síce naďalej deklaruje politiku "otvorených dverí" a slovenská vláda sa veľmi snaží o to, aby NATO prijalo za svoju myšlienku, že prvá vlna rozširovania sa uzavrie až vstupom SR. Je však trochu krátkozraké, ak dvaja významní ústavní činitelia po návrate z Londýna tvrdia, že Británia podporuje náš vstup. Prispeje to síce k úspešnej bilancii ich cesty, môže sa im však stať, že podobne obídu všetkých 16 krajín aliancie, všetci budú za náš vstup a napokon sa do NATO aj tak nedostaneme. Práve tu je neustále potrebné vysvetľovať, prečo sa jednotlivé krajiny aliancie - a Británia je exemplárnym príkladom - stavajú a priori chladne nie k slovenskému členstvu, ale k akémukoľvek ďalšiemu rozširovaniu NATO minimálne do času, keď sa jednoznačne nepotvrdí, že bude schopné efektívne fungovať aj s tromi novými členmi.

Realistom bol v tomto smere premiér Dzurinda, ktorý vo štvrtok po stretnutí so svojím belgickým kolegom Dehaenom zhodnotil súčasné slovenské integračné šance nasledovne: "Je mi jasné, že v oblasti aliancie - ktorá má svoju zotrvačnosť a neskúsenosť s novými členmi - treba byť veľmi opatrný... ale na druhej strane hovoril, že je úplne jasné, že Helsinky sú veľkou šancou a je presvedčený, že ju využijeme."

Podčiarknuté a zrátané: Slovensko sa stáva po rokoch izolácie konečne krajinou, ktorá je svetom chápaná ako štandardná demokracia. Nová vláda uskutočnila za sto dní také množstvo medzinárodných aktivít, ktoré sa dajú smelo porovnávať s uplynulými štyrmi rokmi. Svet nám dokorán otvoril svoje dvere a pozýva nás spolupracovať. Je len na nás, či mu budeme mať na výmenu čo ponúknuť. JURAJ KITTLER