Nedopovedané sú mená troch miest dominujúcich katalógu k výstave Andrey Szatmary, ktorá má dnes o 16.00 h vernisáž v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Zemepisná konkrétnosť - Bratislava - Buenos Aires - Berlin - a zároveň nedokončenosť názvov nie sú náhodné. Tie tri mestá sú pre tridsaťtriročnú výtvarníčku životne dôležité, no, aspoň zatiaľ, ani v jednom natrvalo nezapustila korene. Prečo? Možno je to dané jej kozmopolitnou povahou. Mama odmala vravela, že je ako cigánka, kedykoľvek nachystaná odísť. "Keby som vraj išla po ulici a strčili mi do ruky letenku na Havaj alebo do Kanady, hneď by som bola ochotná vyraziť. Naozaj som vždy chcela niekam preč. Momentálne bývam v Berlíne, cítim sa tam dobre, ale kedykoľvek, keď bude dôvod, môžem odísť."

Na nejaký čas napríklad odišla s prvým manželom žiť do Patagónie učiť na umeleckej škole. "Chcela som mať rodinu, ale to bol problém, pretože rodina korene potrebuje. Občas mi síce zázemie chýba a závidím argentínskym priateľkám, že majú manžela, dve deti, sú ,na poriadku‘. Ale môj život má veľa iných dôležitých stránok. A môže byť, že keď budem staršia - nájdem aj to." Ktovie, možno by všetko bolo celkom inak a Andrea by prežila celý život v Bratislave, keby sem neprišli ruské tanky a jej rodičia sa nerozhodli pre istotu emigrovať.

Keď Andrea odišla z Bratislavy cez Viedeň do Argentíny, mala niečo vyše dvoch rokov. Nemá na mesto žiadnu spomienku. Akurát si po nalodení na "šíf" spomína na húkanie lodnej sirény. Malému dievčatku sa zdalo hrozivé, od strachu sa vopchala otcovi pod kabát. Slovensko však mala celé detstvo doslova na tanieri. "Ja som sa cítila doma v Buenos Aires, ale rodičia - Erika a Bandy - stále spomínali. Začali sme obedovať a už sme so sestrou počúvali - doma bol lepší syr, ten slovenský tvaroh!, na obed bývala skvelá sviečková… Nenávidela som tie reči. Teraz sú už naši v Argentíne šťastní, tvrdia: Sme hrdí, že tu žijeme. Ale myslím, že mi to trochu hovoria aj napriek, lebo teraz naopak ja žijem v Európe." Pred šiestimi rokmi totiž Andrea dostala v Berlíne štipendium. Najprv na rok, ale keďže sa tu po druhý raz vydala, zostala dlhšie. Doteraz, aj keď i druhé manželstvo medzičasom skončilo. Na Slovensko sa Andrea po prvý raz vybrala pred šiestimi rokmi. Prvý dotyk s rodiskom nebol vôbec sentimentálny. "Bratislava vie byť niekedy pekne tvrdá. Ľudia tu nie sú príliš slušní k cudzincom. Je pravda, že nerozprávam po slovensky bohvieako, ale namiesto toho, aby sa potešili, aha, pokúša sa hovoriť našou rečou, častejšia bola reakcia - Čo ty chceš, čo to hovoríš, my ti nerozumieme! Čo sa mi však výrazne vrylo do pamäti, boli stretnutia. Žije tu môj starý otec, rodina, zatelefonovala som aj niektorým priateľom rodičov. A bolo krásne, keď som ich navštívila. Napríklad na dedinskej chalupe. Do detailov si pamätám atmosféru, starý dom, dvor, ako sme išli do pivnice po víno… Spoznala som veľmi milých ľudí a som šťastná, že som sa s nimi mohla stretnúť a zblížili sme sa. Pochopila som, prečo rodičov tak veľmi bolelo srdce, keď odišli."

Samostatnú výstavu olejomalieb bratislavskej rodáčky sa podarilo zorganizovať vďaka Slovenskému národnému múzeu a Múzeu židovskej kultúry. Andrea Szatmary vystavuje v Harmincovej sieni SNM asi dva tucty malých i veľkých obrazov odzrkadľujúcich jej maliarsky aj ľudský vývin. Najstaršiu kolekciu tvoria diela vyslovene abstraktné. Cyklus Nepriateľ vznikol po príchode do Berlína. Nečakala ju príliš priateľská atmosféra. Na obrazoch sa objavujú kruhy, elipsy, vajce - symboly zrodenia - života. Vraj taký život-neživot… Postupne začala inklinovať k figurálnej maľbe. Hoci stále ide o diela abstraktné, vynárajú sa konkrétne predmety: stôl, stolička, kamene, okno, červené šaty, ktoré má maliarka naozaj v šatníku. Tie tak trochu predznamenávajú posledné obdobie, keď je obraz vždy o konkrétnej dôležitej veci. Modrú šálku na kávu si rodičia zobrali, keď opúšťali Bratislavu, Andrea si ju so sebou vzala do Berlína a dnes sa zrazu prostredníctvom obrazu do Bratislavy opäť vrátila. Je tu aj váza starej mamy, shabat kalich či pohár z duralexu, veci spájajúce sa s rodinou. Ale aj červená pohovka z Ikey. "To je zas moja história, putovala so mnou všetkými berlínskymi štáciami." Čierne šaty zo secondhandu Andrei darovala najlepšia kamarátka a na snehobiele naďabila v bazári. No hoci ich už má dva roky a sú veľmi krásne, doteraz ich nemala na sebe. "Neviem, prečo som ich vlastne kúpila. Možno to raz dostane zmysel."

Andrei je veľmi ľúto, že na vernisáži nebudú jej rodičia. Bandy sa však bojí lietania a mama sem sama nechce. "Nebolo by to dobré, cítila by sa osamelá so svojimi spomienkami. Rodičia tu za tie roky boli len jediný raz a nebolo to pre nich jednoduché." Bratislavská výstava má pre Andreu oveľa väčší význam než len možnosť predstaviť svoju tvorbu. "Niečo sa zrazu vo mne pohlo. Nie je to tak: bla, bla, bla, prišla som sem, bude vernisáž a idem späť do Berlína.Vôbec nie. Prežívam čosi veľmi silné, samú ma to prekvapuje. Je pre mňa významné, že môžem ukázať veci dôležité pre mňa, moju rodinu. Ktoré súvisia s Bratislavou, a pritom, keď som ich maľovala, vôbec som netušila, že sa sem raz dostanú."

BARBORA DVOŘÁKOVÁ