uličky.

Miloševičova kalkulácia číslo jeden: "Ak kosovskí Albánci nie sú schopní zjednotiť svoje postupy, ja nemusím robiť vôbec nič." Po tom, čo Miloševič v roku 1989 ako kľúčový krok svojho nástupu k moci v Srbsku rozbil autonómiu Kosova, 90 percent albánskej väčšiny hlasovalo v neschválenom, ale autentickom referende v roku 1991 prevažne za nezávislosť. Zvolili si tiež pacifistického spisovateľa Ibrahima Rugovu za prezidenta. Miloševič vtedy odmietol rozhovory s Rugovom, a keďže zvyšok bývalej Juhoslávie bol rozháraný (zväčša vďaka Miloševičovej politike), trpezlivých, nenásilných Albáncov v Kosove všetci ostatní ignorovali. Takže nakoniec niektorí Kosovčania stratili trpezlivosť a založili Kosovskú oslobodzovaciu armádu (UCK). Vodcovia UCK a Rugova navzájom sotva komunikujú. Jedna alebo aj obe strany môžu odmietnuť dostaviť sa na príkaz na mierovú konferenciu do Rambouillet pri Paríži. A Západ to nemôže veľmi ovplyvniť.

Miloševičova kalkulácia číslo dva:: "Ak sa aj Kosovčanom podarí poslať jednotnú delegáciu do Rambouillet, ani tak nemusím prísť. Aspoň kým ma nezačnú bombardovať." V kontaktnej skupine pre bývalú Juhosláviu je aj Rusko. Takže ak bombardéry NATO vzlietnu, urobia tak bez požehnania celej kontaktnej skupiny, ktorá vlastne dala dokopy rambouilletskú konferenciu. Túto diplomatickú ťarbavosť je možné prekonať, ale to by istý čas trvalo - a jediné, o čo Miloševičovi odjakživa išlo, je čas. Získaj dosť času, a umrieš na starobu ešte vždy vo funkcii.

Miloševičova kalkulácia číslo tri: "Ak NATO zhodí zopár bômb na Srbsko, neublíži mi to. Dokonca by to mohlo pomôcť." V uliciach Belehradu kolujú chýry, že Miloševič vie, že Kosovo je preňho stratené, a hľadá si iba výhovorku, aby umožnil vojskám NATO obsadiť provinciu, a pritom nestratil pozície u srbských nacionalistov. Neposlušnosť voči NATO a následné podrobenie sa zoči-voči presile po pár dňoch bombardovania by upevnilo jeho pozíciu u ultranacionalistov na nasledujúci rok. Táto analýza je pravdivá, pokiaľ platí. Miloševič osobne nie je nacionalista (hoci využíva paranoidný typ srbského nacionalizmu, aby ostal pri moci) a v skutočnosti mu nezáleží na tom, čo sa robí s Kosovom, kým on ostáva pri moci. Nezáleží mu ani na tom, či Srbi umierajú pod bombami NATO. (Z jeho pohľadu čím viac, tým lepšie.) Belehradská ulica však podceňuje, čo všetko môže dosiahnuť tento muž iba taktikou. Predpokladajme, že NATO pustí pár bômb na Srbsko. Dobre, to pomôže preglgnúť horkú pilulku. Potom sa vojská NATO presunú do Kosova, aby nastolili - čo? Dohodu vynútenú od obidvoch strán v Rambouillet, že Kosovo získa "podstatnú autonómiu". V starej Juhoslávii bolo Kosovo natoľko samosprávnym územím ako Bosna alebo Chorvátsko či samotné Srbsko. Je veľmi pravdepodobné, že kontaktná skupina po pol roku alebo po roku zistí, že fakt, že odmieta uznať právo Kosova na sebaurčenie, núti niektorých členov UCK spustiť paľbu na tamojšie vojská NATO. V tom prípade bude mať NATO na výber: stať sa neplateným Miloševičovým agentom pri potláčaní kosovského boja za nezávislosť, alebo odísť domov. Bolo by pekné predpokladať, že západní stratégovia a plánovači, ktorí teraz nasadzujú vojská v Kosove, toto celé nielenže chápu, ale majú stratégiu, ako sa s tým vyrovnať. Pokiaľ ide o taktiku, Miloševič ich kedykoľvek hravo strčí do vrecka.

GWYNNE DYER, Londýn

(Autor je historik a publicista)