Polročné vysvedčenie, ktoré si dnes prinesú domov tisícky školákov, nezriedka rodičov nepríjemne prekvapí. Dieťa nesplnilo ich predstavy, kdesi sa "potklo"... Nakričať, zbiť, zaslziť či znechutene skonštatovať "ty truľo" a vyjadriť svoje sklamanie z dieťaťa? "Skôr, ako sa nepríjemne prekvapíme nad výsledkom práce svojho dieťaťa, mali by sme sa zamyslieť, aké sme nosili my sami v detstve vysvedčenia. A prečo sa nad zlými známkami zamýšľame až vtedy, keď ich vidíme na úradnom papieri? Prečo sme nerátali s tým, že bez pravidelného kontaktu so školou niečo také nášmu dieťaťu hrozí?" pýta sa psychológ Jindřich Cupák. "Rodič, ktorý nie je v pravidelnom kontakte so školou, môže svojmu dieťaťu dôverovať, no vždy by sa mal presvedčiť, či za každých okolností hovorí pravdu. Všetkým sa stáva, že sa pomýlia alebo občas vedome klamú. Sklamaním dieťa zbytočne vystrašíme, prestane si dôverovať a výsledky v učení sa zhoršia. Pristúpme teda k vysvedčeniu ako k cennej informácii, ktorá nám umožní niečo zmeniť k lepšiemu. Náš doterajší vzťah k dieťaťu, ku škole či zmene samotného životného štýlu tak, aby všetko smerovalo k zlepšeniu," zdôrazňuje J. Cupák. Za zlyhanie dospelých považuje aj to, že mnohé deti sa so svojimi problémami obracajú na anonymnú pomoc liniek istoty. "Prečo mi dieťa nedôveruje, prečo hľadá pomoc u celkom neznámych, v čom som zlyhal, prečo sa moje dieťa necíti doma bezpečne..." V dnešný deň by sa mali podľa jeho slov rodičia poriadne nad sebou zamyslieť. Pretože dieťa nie je jediným aktérom podieľajúcim sa na výsledku svojej práce v podobe polročného vysvedčenia.

KATARÍNA SCHMIDTOVÁ