ných kaviarní a neotvorených staničných čakární, keby ste sa ocitli na jednom mieste, ktoré je tajné a nepoznané, videli by ste veci, pri ktorých by vám zamrelo srdce. Blíži sa hodina, keď sa aj posledná prostitútka vytratí z ulice, keď taxikár, ktorý je odvážny iba zo zúfalstva, vypne taxameter a na chvíľu si zdriemne v sedadle, keď je ešte priskoro vylamovať zámky a rozbíjať výklady... Vtedy sa na istom mieste, ktoré je tajné a nepoznané, na malom kúsku zeme, nevysoko nad mestom, objaví silueta. Je to mužská silueta a keby v tej chvíli zasvietil mesiac, videli by ste tomu chlapovi do tváre. Je to strašná tvár a kto sa na ňu pozrie, skamenie od hrôzy. V bielej záplave vlasov, fúzov a brady horia dve oči, dve prenikavé oči, ktoré prepaľujú tmu a dovidia až na dno noci. Nik netuší, kto to je. Možno je to posledný návštevník toho najposlednejšieho pajzla, ktorého vyhodili, pretože je záverečná. Možno je to bezdomovec, ktorý nemá kde spať. Možno je to cestujúci, ktorý prišiel do tohto neznámeho mesta, kde ho nik nečaká. Možno je to posol z vesmíru a možno je to anjel skazy. Muž stojí nad mestom a pozerá sa dolu. Vidí, že tento svet je studený a kamenný a unavený a vyžmýkaný a chorý ako niekto, kto umiera na áre. Dýcha už len na prístrojoch. Stačí potiahnuť, priškrtiť, zatvoriť a vysilená bytosť ticho skoná. Muž vie, že má moc urobiť to. Stačilo by skrútiť neviditeľný vypínač a spiaci svet by sa viac neprebudil. Stačí otočiť neviditeľným kľúčom, a toto všetko by ostalo navždy zatvorené. Stačí potiahnuť neviditeľnú šnúru, a celé toto haraburdie zvané civilizácia by sa s ohromným čľupotom spláchlo do ničoty. Muž, ktorý vidí až na dreň vecí, má zakaždým pokušenie urobiť to. Už-už dvíha ruku, aby to jediným gestom všetko skončil so sebou aj so svetom. Kým to však urobí, kým dokoná svoje dielo zmaru, muž sa ešte raz pozrie na mesto pod sebou. A pretože vidí všetko a každého, vidí ženu, ako s otvorenými očami, ktoré sa nesmú zatvoriť, bdie pri svojej chorej dcére. Vidí milencov, dve horúce telá, ktoré práve v tejto chvíli počínajú nový život. Vidí rozprávkara, ktorý je práve uprostred novej vety. Vidí smiešneho fotra, ktorý čaká, či sa aspoň dnes vráti domov jeho syn. Vidí sestričku v bielom plášti ako v anjelských krídlach, ktoré sú jej priťažké a priveľké, ako sa bezmocne pozerá na umierajúceho. Tá sestrička je viac dievčaťom ako ženou a ten plášť je biely ako napadnutý sneh. A muž nad mestom cíti, že znova prepásol ten vhodný okamih, keď sa to všetko dalo zastaviť. Chvíľa medzi nocou a ránom uplynula, čas sa znovu rozbehol. Noc vyteká ako voda z vane, keď sa vytiahne zátka, tá voda je mútna, ale už sa čistí, a je tu znova skoré ráno, taxikár sa strasie od zimy, do ulíc vychádzajú autá s chlebom, v cudzej zámke zapraští krkolam a zlodeji sa púšťajú do roboty. Je ráno a muž odchádza. Dnes ho už nikto neuvidí. Dnes už nie.