Votobia

Keď začnú básnici písať prózu, obyčajne je to príšerný krach. Obyčajne nám ponúka akúsi lyrizovanú masu, ktorá sa rozteká ako Daliho tekuté hodiny. Corso však nie je korzový básnik. Zo všetkých beatnikov, ktorí na básnikov dosiahli až podozrivú popularitu, bol najkomplikovanejší, najhĺbavejší, najbásnickejší. Jeho témami boli smrť, chaos, zmar... Táto próza je však dieťaťom šťastnej chvíle. Corso vychrlil komplikovaný, akčný dej zaľudnený bizarnými postavičkami. Mohol by slúžiť ako synopsis pre grotesku. Pravdaže, musela by to byť ozvučená groteska, pretože veľa gagov v nej sa odohráva v jazyku, v dialógoch, v pomenovaní postáv. Čitateľ, ktorý si obľúbil Borisa Viana, sa poteší aj touto Corsovou hračkou. Viana nepripomínam len tak, nie náhodou táto próza nikdy nevyšla ani v USA, ani v Anglicku, ale len vo Francúzsku.