é osobitou poetikou mimoriadnej sily a čistoty. Po dlhej a ťažkej chorobe skonal v stredu popoludní vo veku nedožitých 75 rokov. Smutnú správu včera oznámil Martin Šprinc z Českej filmovej a televíznej akadémie, ktorej bol Vláčil čestným prezidentom, a potvrdila ju pražská nemocnica Na Bulovke, kde bol hospitalizovaný od 12. decembra. Jeho filmy Markéta Lazarová, Údolí včel, Ďáblova past, Stíny horkého léta či Adelheid sa natrvalo zapísali do dejín. Pred šiestimi rokmi mu udelili Českého leva za celoživotné dielo, v roku 1997 bol vyznamenaný Cenou Vladislava Vančuru za prínos filmovej tvorbe a vlani na festivale v Karlových Varoch, za niekoľkominútového aplauzu stojaceho a dojatého publika, prevzal prestížne ocenenie za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii.
F. Vláčil sa narodil 19. februára 1924 v Českom Těšíně. Takmer súbežne so štúdiom dejín umenia a estetiky na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne bol na prelome 40. a 50. rokov režisérom a scenáristom brnianskeho Štúdia krátkeho filmu. Do roku 1958 pôsobil v Čs. armádnom filme a potom až do roku 1989 na Barrandove. Už za svoj celovečerný debut, modernú lyrickú rozprávku Holubice z roku 1960, získal medzinárodné ocenenia z festivalov v Benátkach, Cannes, Prades, Versailles, Montevideu a Cartagene. O šesť rokov neskôr na ne nadviazal úspech monumentálnej historickej fresky Markéta Lazarová, v ktorej svoju životnú úlohu stvárnila Magda Vášáryová. V minuloročnej ankete filmových kritikov tento slávny film na motívy Vančurovho románu právom skončil ako najlepšie dielo v celej histórii českej kinematografie. Výsledkom Vláčilovej spolupráce so scenáristom a spisovateľom Vladimírom Körnerom boli koncom 60. rokov rovnako mimoriadne snímky Údolí včel a Adelheid. V 70. rokoch nasledovali filmy Dým bramborové natě, Stíny horkého léta a Koncert na konci léta, v 80. rokoch Hadí jed, Pasáček z doliny či Stín kapradiny. Vláčilovo dielo bolo silne ovplyvnené jeho nepretržitým záujmom o históriu, ale aj vzťahom k prírode, najmä k beskydskej krajine, ktorá bola kulisou k radu jeho filmov. Neuveriteľný cit pre obraz snímaného priestoru a výtvarnú zložku diel mu otvorili cestu k novým výrazovým možnostiam filmovej reči v kontexte so zvukmi, s kompozíciou a rytmom. Sám tvrdil: "Vždy som sa usiloval o čistý film. Chcel som, aby pôsobil ako hudba a poézia zároveň..."
