Britskí sudcovia zo Snemovne lordov znovu prerokúvali, či by mal byť čílsky generál Augusto Pinochet naďalej v krajine zadržiavaný pre prípadné vydanie do Španielska. Prípad vyvolal mnoho diskusií na tému amnestie, akú si Pinochet pred mnohými rokmi udelil. Niektorí komentátori, od liberálneho poľského exdisidenta Adama Michnika po ultrakonzervatívneho amerického senátora Jessa Helmsa, sú proti obžalovaniu Pinocheta na základe toho, že pokiaľ nebude takýmto diktátorom umožnený odchod z politickej scény bez ohrozenia ich beztrestnosti, nebude ich vôbec možné presvedčiť, aby sa vzdali moci. V prípade Pinocheta možno nájsť jeden ahistorický aspekt tejto argumentácie. Pinochet neabdikoval dobrovoľne. Nemal na výber. Po uchopení moci v septembri roku 1973, po mučení a zavraždení tisícok ľudí v procesoch pri upevňovaní svojej moci, potreboval Pinochet ukotviť aj svoju legitimitu, a to na domácej pôde i v zahraničí. A tak diktátor vyhlásil v roku 1980 ústavu, ktorá požadovala, aby bolo jeho zotrvanie vo funkcii prezidenta o osem rokov neskôr predmetom plebiscitu. Tento plebiscit bol naplánovaný na 5. októbra 1988, až pätnásť rokov po Pinochetovom puči.
Pinochetovým oponentom akceptovali drobnú možnosť kandidovať proti nemu. Ale ako sa dátum plebiscitu blížil, bolo stále jasnejšie, že pravdepodobne zvíťazí opozícia. Objavili sa náznaky, že Pinochet plánuje zaraziť tento vývoj ľudového hlasovania hneď na začiatku. Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov v snahe tomu zabrániť si predvolalo čílskeho veľvyslanca a prednieslo mu prísne varovanie Pinochetovi a nakoniec i verejne oznámilo svoju požiadavku, aby sa plebiscit konal v plánovanom termíne.
A tak sa i stalo. Už prvé výsledky ukazovali, že bol Pinochet porazený. Avšak boli to jeho vlastní vojenskí velitelia, ktorí trvali na ponechaní znenia Pinochetovej vlastnej ústavy a nútili generála, aby sa vzdal požadaviek na mimoriadne právomoci, ktorými by mohol zrušiť výsledky. Keď boli všetky hlasovacie lístky spočítané, bolo pokračovanie Pinochetovej vlády odmietnuté rozdielom 55 % ku 43 % (zostávajúce hlasy boli prázdne alebo neplatné). A o rok a pol neskôr Pinochet odstúpil. Aj keď prípad, žeby silne represívne režimy odišli z vlastnej vôľe a rozhodnutia alebo vďaka dohodnutému odovzdaniu právomocí nie je častý, stáva sa to. Snáď nejvýznamnejším príkladom mierového presunu právomocí, ktorý bol umožnený práve garanciami beztrestnosti, je Juhoafrická republika. Tam dokonca i mnohí z tých najoddanejších stúpencov boja proti apartheidu podporili ustanovenie Dočasnej ústavy z roku 1993, ktorá požadovala amnestiu. Bez tejto rozsiahlej amnestie by bieli ďalej bojovali za zachovanie svojej moci, a to by nakoniec viedlo k všeobecnej vojne.
Južná Afrika sa vydala cestou tej najlepšej možnej amnestie, pretože ju neposkytovala kolektívne, ale individuálne tým, ktorí na oboch stranách uznali a priznali svoje zločiny. A tak amnestia umožnila mnohým ľuďom s krvou na rukách uniknúť potrestaniu, avšak v mene zabránenia ďaleko väčšiemu krviprelievaniu.
Je ťažké prieť sa s tými, ktorí v JAR rozhodli o amnestii. Predsa však existujú neúprosné argumenty volajúce po zastavení praxe, akou bola slávnostná inaugurácia Pinocheta v roku 1978 zopakovaná vojenskými režimami v niekoľkých ďalších latinskoamerických krajinách, kde diktátori chránia sami seba vyhlásením amnestií na vlastné zločiny. V mnohých krajinách je kľúčovým momentom, ktorý umožnil spáchanie ťažkých zločinov, viera páchateľov, že sa za ne nebudú nikdy zodpovedať. Amnestia umožňuje ďalšie prehlbovanie toho, čo sa často nazýva kultom beztrestnosti. Je ale najvyšší čas dať najavo, že éra tohoto kultu sa už skončila.
Diktátori, ktorí požadujú amnestiu ako podmienku odovzdania moci a odchodu, svojím spôsobom pripomínajú únoscov lietadel, ktorí pre seba a svojich uväznených kamarátov žiadajú slobodu výmenou za prepustených rukojemníkov. Dobre vieme, že ak nepristúpime na návrhy únoscov, nevinní ľudia zomrú. Nakoniec však medzinárodné spoločenstvo došlo ku všeobecnej zhode, že ustupovanie takému vydieraniu stojí oveľa viac životov. I keď robíme, čo môžeme, aby sme zachránili životy pasažierov, nevzdávame sa požiadavkám teroristov. Podobne by sme sa nemali podvoliť ani tým, ktorí terorizujú celé národy. Nech už bude výsledok akýkoľvek, príklad Pinocheta demonštruje, že amnestie, ktoré tyrani poskytli sami sebe, im zaručujú len obmedzenú ochranu. Avšak ďalším problematickým aspektom kultu beztrestnosti je problém pri rozhodovaní o tom, ako a kde týchto ľudí postaviť pred súd, keď ich zločin zahŕňa i deštrukciu súdneho systému ich štátov. Tento problém sa veľmi názorne prejavil napríklad nedávno v Kambodži, keď sa vzdali dvaja Červení Kméri, Khieu Samphan a Nuon Chea, ktorí požadovali, aby boli ich zločiny zabudnuté, lebo "čo bolo, bolo".
Zdá sa, že každý súhlasí s tým, že kambodžský súdny dvor ich nemôže súdiť za vraždy miliónov ľudí. Na druhej strane existuje len malá podpora pre ustanovenie ďalšieho ad hoc medzinárodného súdneho tribunálu popri tých, ktoré už pracujú na prípadoch bývalej Juhoslávie a Rwandy, predovšetkým vzhľadom na náklady na jeho zabezpečenie. V budúcnosti, keď bude stály medzinárodný trestný dvor ustanovený, už nebudú takéto problémy znamenať neprekonateľnú prekážku a význam amnestií bude ešte viac obmedzený. Bude to trvať ďalšie dva-tri roky, kým zmluvu o tomto súdnom dvore (ktorá bola prijatá minulý rok v Ríme) ratifikuje všetkých požadovaných šesťdesiat štátov. Avšak ani potom sa súd nebude môcť zaoberať zločinmi minulosti, aké napríklad spáchal Pinochet alebo Červení Kméri. Bude disponovať len prospektívnou jurisdikciou. Existencia medzinárodného trestného súdu posilní hlavné posolstvo, vyslané postupom proti Pinochetovi: neexistujú žiadne zákony o premlčacích lehotách a naďalej nebude existovať žiadne bezpečné útočisko pre tých, ktorí využívajú štátnu moc na masové mučenie a masové vraždy. Tým, že diktátorom odmietneme poskytnúť záruky ich beztrestnosti, len ťažko prispejeme k tomu, že sa vzdajú svojej moci. Môže to ale pre nich byť dôležitý moment pri rozhodovaní, ako so svojou mocou zaobchádzať.
ARYEH NEIER, New York
(Autor je prezidentom Open Society Institute a autorom knihy Vojnové zločiny: brutalita, genocída, teror a zápas o spravodlivosť. Bol zakladajúcim členom Human Right Watch, agentúry na sledovanie dodržiavania ľudských práv.)
