la a trh s cennými papiermi sa zrútil. Táto skaza pravdepodobne nepoškodí len samotnú Brazíliu, ale aj veľkú časť Latinskej Ameriky. Tomu všetkému bolo možné predísť. Trojica vodcov, riadiacich brazílsku hospodársku politiku - jej vláda, MMF a úradníci Spojených štátov - prejavila ukážkovú ľahostajnosť. Kým nebude predovšetkým MMF vyzvaný, aby sa konečne začal vážne zaoberať svojimi prehrami, bude každý riskovať, že vyvolá finančné otrasy, ktoré by mohli podkopať životné štandardy v rozvojových krajinách a ohroziť globálnu stabilitu.

Teda na rovinu, MMF bol príliš posadnutý Wall Street. Ak ste totiž, povedzme, americká banka s brazílskymi investíciami, potom si budete želať, aby Brazília udržovala svoj výmenný kurz, kým nebudete spätne vyplatená (a potom nech sa deje, čo sa deje!). A tak tlačíte na MMF a americké ministerstvo financí, aby neustále naliehali na Brazíliu alebo Rusko, alebo akúkoľvek inú nešťastnú krajinu, ktorá je príjemcom pôžičiek MMF, aby bránila svoju menu. To vám prinajmenšom poskytne potrebný čas na čo najrýchlejší presun vašich peňazí v neporušenom stave.

Našťastie, tieto katastrofálne postupy svet pomaly opúšťa, no príliš neskoro a za veľmi veľkú cenu. Brazílsky trh s cennými papiermi sa spamätal, a to vďaka správe, že real, brazílska mena, sa mohol voľne pohybovať, a tak bola nočná mora menových reštrikcií zažehnaná. Brazílska mena, ktorá bola roky nadhodnotená, celkom vyčerpala brazílskych exportérov a výrazne prispela k nízkemu hospodárskemu rastu. Prečo? V roku 1994 bola Brazília poškodená hyperinfláciou a ceny každý rok rástli o 2000 percent. Potom minister financií (terajší prezident) Fernando Henrique Cardoso zaviedol novú menu so stabilným kurzom k americkému doláru, približne 1 real k 1 doláru. Inflácia prudko klesla. Brazília sa začala spamätávať. Do konca roku 1995 bola inflácia prekonaná, ale exportéri boli doslova vyžmýkaní. Miestne ceny sa totiž zdvojnásobili, zatiaľ čo ceny exportné zostali nezmenené, pretože každý 1 dolár exportu bol premenený na približne 1 real miestnych príjmov.

Finančné trhy očakávali devalváciu. Aby mohla Brazília ďalej chrániť svoju menu, bolo nevyhnutné nemilosrdne udržovať vysoké úrokové miery. Zahraniční poskytovatelia úverov také zdrvujúce úrokové miery nepovažujú za dôležité. Prinajmenšom pokiaľ je ochrana meny úspešná šesť mesiacov, čo je čas, ktorý medzinárodné banky poskytujúce 90-dňové pôžičky potrebujú na to, aby sa mohli "vypariť".

Brazílska vláda, MMF a USA sa touto cestou vydať nemuseli. Naliehalo sa na nich, aby umožnili jemné oslabenie realu, postupné a podľa vývoja trhových síl, aby tak obnovili ziskovosť vývozu. Ale v roku 1996 sa stal Cardoso prezidentom, a zamiloval sa do stabilného, aj keď nereálneho výmenného kurzu. Keď v roku 1997 udrela ázijská kríza, MMF a USA úplne krátkozrako uverili, že stabilita v oblasti výmenných kurzov by mohla pomôcť svetovej ekonomike, a tiež Brazílii. Prezidenta Cardosa preto v obrane nadhodnoteného realu podporili. Úrokové miery stúpali o 50 percent ročne, len aby povzbudili rozmarných investorov v držaní brazílskych aktív. Investori ale nie sú slepí. Dobre vedeli, že mena je nadhodnotená. Avšak pri 50-percentnom ročnom výnose sa vyplatí hazardovať, a oni dokonca predpokladali (a správne), že keď bude treba, MMF vloží do hry ďalšiu kopu dolárov.

Počas roku 1988 sa dostalo brazílske hospodárstvo do kritickej situácie a ako sa dalo očakávať, upadlo do recesie. Vysoké úrokové miery zdvihli rozpočtový deficit do závratných výšin, pretože brazílska vláda bola zadlžená krátkodobými pôžičkami a finančné náklady na ich splatenie boli obrovské. Deficit sa nafúkol zo 4 % národných príjmov v roku 1997 na 7 % v roku 1998. Brazílski investori a americké banky začali z ekonomiky peniaze sťahovať. Bolo by výhodnejšie v roku 1998 úrokové miery znížiť a ponechať realu voľný pohyb smerom k reálnej úrovni. Keď Rusko v auguste roku 1998 skolabovalo a investori začali z novovznikajúcich rozvíjajúcich sa trhov utekať, USA a MMF sa rozhodli Brazílii požičať a hodiť jej tak príslovečné lano, aby sa na ňom mohla obesiť.

MMF vlani v decembri, aby utešil finančný establishment, Brazílii oznámil: "Nemajte obavy o pokles vašich zahraničných rezerv, na obranu vašej meny vám dáme ďalších 41 miliárd dolárov krátkodobých pôžičiek." To bolo veľmi záludné. Pôžičky MMF sú totiž efektívne využité len na vyplatenie zahraničných investorov, či cez veľmi priame mechanizmy, alebo nepriamo, keď centrálna banka ako súčasť obranných opatrení na záchranu meny predáva doláre na zahraničnom finančnom trhu. Brazílski daňoví poplatníci budú teraz tvrdo postihnutí a sociálne i ďalšie výdavky budú obmedzené len preto, aby bolo možné splatiť MMF jeho 41 miliárd dolárov.

Teraz už Brazília upustila od ochrany svojej meny, ale až po tom, čo poslala svoju ekonomiku na cestu stagnácie a vybudovala veľký dlh nasledovaný rokom astronomických úrokových mier. Tým, že Brazília zaviedla plávajúci výmenný kurz, získala istý voľný priestor na zníženie úrokových mier a odvrátila stagnáciu. Ale aj tak môže mnoho investorov spanikáriť a rozhodnúť sa utiecť z Brazílie a takisto i zo zvyšku Latinskej Ameriky. Ide teda o jednoznačné zlyhanie washingtonskej politiky, ktorá len priliala olej do ohňa, po čom nasledoval generálny ústup z regiónu, zovretie ekonomiky a všeobecné rozšírenie nedostatku. Stratégia MMF-USA, ktorá radí krajinám brániť svoje výmenné kurzy pomocou vysokých úrokových mier krytých záchrannými pôžičkami MMF, by mala byť okamžite zamietnutá a s výkonným riaditeľom MMF M. Camdessusom by mali vyraziť dvere. Brazília precitla, ale čaká ju strastiplná cesta. Ostatné rozvojové krajiny by mali zaviesť plávajúce výmenné kurzy a stredne vysoké úrokové miery, a navyše, mali by sa vyhnúť záchranným pôžičkám MMF ako čert krížu.

V celej Latinskej Amerike bude potrebné, aby veľké medzinárodné banky a národné vlády spolu vytvorili cesty vedúce dopredu, také, na ktorých sa vlády budú správať zodpovedne a realisticky, zatiaľ čo veľké banky si budú vedomé svojich kolektívnych záujmov a budú sa vyhýbať spanikáreným útekom. Ale ak bankári spanikária a pokúsia sa svoje pôžičky dostať rýchlo späť, spôsobia neuveriteľné straty nielen sebe, ale i ekonomikám všetkých štátov Latinskej Ameriky.

JEFFREY SACHS, Cambridge

(Autor je riaditeľom Harvardovho inštitútu pre medzinárodný rozvoj a profesorom medzinárodného obchodu na Harvardovej univerzite. Býval hlavným zahraničným ekonomickým poradcom vlád Ruska, Poľska a Bolívie.)