systém stále vykazuje svoje základné nedostatky. A kým sa týmito problémami nezačneme zaoberať, kým sa z minulých rokov nepoučíme, dovtedy bude systém stále ohrozený kolapsom.
Konjunktúry i krachy sú v oblasti finančných trhov pomerne vzácne javy. Namiesto toho, aby sa trhy pohybovali ako kyvadlo, pohybujú sa ako vykoľajený vlak ničiaci jednu ekonomiku za druhou. Spustenie ekonomického kyvadla nie je možné celkom vylúčiť, ale je potrebné ho dostať pod kontrolu. Medzinárodné finančné inštitúcie, predovšetkým Mezinárodný menový fond a Svetová banka, však boli stvorené pre prostý svet bez akýchkoľvek väčších kapitálových tokov. Počas nedávnej krízy tak MMF potvrdil, že je skôr časťou problému než jeho riešením. Primárnym poslaním MMF je ochrana medzinárodného finančného systému. Jeho úlohou je zaistiť to, aby dlžnícka krajina bola schopná získať svoje medzinárodné záväzky, keď nie hneď, tak aspoň v dohľadnej budúcnosti. Opatrenia, ktoré zavádzajú v zadlženej krajine, zahŕňajú, dá sa povedať, i kárne vysoké úrokové miery, ktoré slúžia dvojakému účelu, jednak stabilizujú zameniteľné kurzy a jednak prinášajú obchodný prebytok tým, že urýchľujú recesiu. Oba procesy nepriamo podporujú poskytovateľov pôžičiek, pretože uľahčujú splatenie dlhov. Táto metóda fungovania umožnila rozšírenie toho, čomu sa teraz hovorí morálny hazard. V prípade ťažkostí sa môžu poskytovatelia pôžičiek spoľahnúť na MMF, ktorý ich z nepríjemnej situácie vytiahne; čo, ako sa dalo predpokladať, podporilo lajdácke praktiky pri poskytovaní finančných pôžičiek. Platí, že morálny hazard je najtrefnejšie opísaný ako asymetrický prístup k finančníkom a ich dlžníkom.
Existuje ešte iná asymetria v štýle, ktorým MMF v súčasnosti pracuje. Je totiž schopný intervenovať iba počas krízy; nedisponuje žiadnou autoritou, ktorou by mohol zabrániť kríze v jej rozvoji. Skúsenosť ukazuje, že krízam je možné predísť jedine zmiernením konjunktúr, ktoré im predchádzali. Tieto dve asymetrie potom spoločne vysvetľujú, prečo sa MMF stal skutočnou súčasťou problému. V poslednej nedávnej kríze uvalil MMF kárne úrokové miery a krajiny, ktoré maly byť zachránené, boli uvrhnuté do hlbokej recesie. Ale keď podobná kríza hrozila Spojeným štátom, americká centrálna banka (úrad federálnych rezerv) znížila úrokové miery a americké hospodárstvo jej uniklo nepoškodené.
MMF v súčasnosti čelí vážnemu útoku. Ozývajú sa hlasy volajúce po jeho zrušení. Iní by ho radi zmrzačili zavedením rozmanitých opatrení a podmienok. Verím tomu, že všetky tieto útoky vyplývajú len z nepochopenia. Ak sú globálne finančné trhy nestabilné, potrebujeme skôr mocnejšie regulatórne nástroje než búranie existujúcich inštitúcií. Aby som bol konkrétnejší, potrebujeme pretvoriť MMF v čosi, čo by pripomínalo medzinárodnú centrálnu banku.
Nemám na mysli inštitúcie, ako je úrad federálnych rezerv alebo Európska centrálna banka. Hovorím o posilnení MMF, aby bol schopný fungovať ako zdroj finančnej pomoci poslednej inštancie pri riešení situácie vybranej skupiny štátov, ktoré robia všetko pre to, aby takú ochranu získali. Štáty, ktoré by do tejto skupiny patrili, by museli dodržiavať zdravú makroekonomickú politiku; museli by mať zdravý bankový systém s primeranou kontrolou a dohľadom; museli by poskytovať adekvátne informácie ako orgánom MMF, tak i trhom; museli by udržovať pohyblivo zameniteľné kurzy svojej meny s vhodnými opatreniami na kontrolu rozsiahlych kapitálových tokov; museli by mať správne celospoločenské riadenie a zákony umožňujúce bankroty; museli by rešpektovať základné ľudské práva a držať sa právneho poriadku. Na odplatu, MMF by zostal poskytovateľom pôžičiek poslednej inštancie a poskytoval by primeranú kapitálovú pomoc v situácii, keď už by neboli finančné trhy ochotné tak konať.
Tie štáty, ktoré nebudú môcť alebo nebudú ochotné splniť všetky tieto podmienky, by si podržali možnosť prístupu k pomoci MMF za podmienok podobných tým, ktoré sú dostupné v súčasnosti, ale s jedným významným rozdielom: v čase krízy by MMF uvalil svoje opatrenie nielen na postihnuté štáty, ale i na ich dlžníkov. Tým, že budúci možní poskytovatelia pôžičiek budú varovaní, dosiahne MMF určitú ochranu pred nadmernými kapitálovými tokmi. Pokiaľ bude nevyhnutné uvaliť nejaké moratóriá alebo iné donucovacie finančné schémy, nebude tým medzinárodný finančný systém narušený, pretože sa tak stane len v ojedinelých izolovaných prípadoch. Hrozba nákazy, taká vlastná pre súčasné usporiadanie, by tým bola zažehnaná. Posilnenie MMF pri jeho úlohe posledného poskytovateľa finančnej pomoci by celkom zásadným spôsobom zmenilo poslanie MMF i spôsoby jeho vlastného fungovania. Rovnako by obmedzilo súčasnú nerovnováhu v prospech dlžníkov.
Nové usporiadanie by taktiež obmedzilo nevyrovnanosť medzi prevenciou a liečbou. Dôraz by bol položený na prevenciu, kam vlastne patrí. Konjunktúry i krízy by neboli odstránené z hospodárskeho života úplne; ale MMF by vo svojej novej inkarnácii tiež mohol fungovať ako svojím spôsobom medzinárodná centrálna banka regulujúca ekonomické prostredie medzinárodných kapitálových tokov, čím by predchádzal tomu, aby neskôr musel zasahovať ako zdroj finančnej pomoci poslednej inštancie. Toto nie je utopistický model ideálu, ale nápad, ktorý by mohol a mal byť uvedený do života čo najskôr; teraz hneď. Je možné ho sledovať v nedávnom komuniké G7, v ktorom sa navrhujú preventívne opatrenia a založenie rezervného fondu, rovnako ako v prejavoch amerického prezidenta Billa Clintona alebo ministra financií Spojeného kráľovstva Gordona Browna či iných štátnikov. Nerád by som predstieral, že zavedenie nových pravidiel, ktorých pomocou by mohol rekonštruovaný MMF pracovať, by mohla byť jednoduchá záležitosť. Medzinárodný regulátor úverovej a peňažnej pomoci sa bude musieť zamerať nielen na krajiny na periférii ekonomického sveta, ale rovnako i na tie v centre globálneho kapitalistického systému. Nebolo by však správne, aby autonómia či už úradu federálnych rezerv Spojených štátov amerických, alebo Európskej centrálnej banky bola narušená medzinárodným orgánom; obidve inštitúcie by však mali byť zastúpené v riadiacom orgáne rekonštruovaného MMF, a tak by mohli lepšie koordinovať svoju globálnu zodpovednosť.
Väčšina globálnych finančných kríz bola urýchlená rastom úrokových mier. To platilo pre rok 1929, takisto v roku 1982, a opäť v roku 1992, keď znovuzjednotenie Nemecka zničilo európsky menový mechanizmus. Prípad krízy v rokoch 1997 - 1998 je iný. Je celkom možné, že hneď v tej ďalšej už bude toto pravidlo zase platiť. Schopnosť vložiť či obmedziť množstvo prostriedkov nielen v štátoch centra, ale tiež na periférii by otvorila nové možnosti, ktoré sú teraz neuskutočniteľné. Inštitúcia, ktorá by do istej miery pripomínala medzinárodnú centrálnu banku, by mohla byť základným kameňom novej finančnej architektúry, na ktorom by mohla byť vystavaná nová brettonwoodska konferencia.
V USA je prvoradou úlohou vo veľkej časti inštitúcií, ako je napríklad Rada pre zahraničné vzťahy, štúdium možného fungovania tejto inštitúcie; a podobné iniciatívy by bolo možné nájsť i v Európe. Omnoho dôležitejšie je však to, aby štáty, ktoré by mohli mať z tohto nového systému najväčší úžitok - krajiny juhovýchodnej Ázie, Latinskej Ameriky i celého zvyšku sveta, sa začali zaoberať týmto problémom. Koniec koncov, ak má architektúra nového systému napraviť aj asymetriu medzi centrom a perifériou, mali by štáty na periférii mať svoje dôrazné slovo pri jeho formovaní.
GEORGE SOROS, New York
(Autor je predsedom fondu Soros Fund Management a inštitútu the Open Society Institute a autorom knihy Kríza globálneho kapitalizmu)
