e. Rozmer plátien 200 x 150 cm kontrastuje so subtílnou postavou maliarky. "To je častá otázka, prečo maľujem na také veľké plochy. Pokúsila som sa o menšie, ale pri nich sa cítim akási stiesnená. Tu je maľovanie akoby tancom - aj sa zohýnam, aj musím vyliezť na stoličku. Vyhovujú mi veľké gestá, veľký štetec. Zdá sa mi, že keď je obraz naozaj veľký ako človek, je sugestívnejší, ľudí viacej pohltí. Ale možno to len vyplýva z nejakého môjho komplexu, že som taká maličká," usmieva sa Gaľa. Na všetkých plátnach sú namiesto ľudí šaty. Oblečenie si navliekame, aby sme čosi zakryli alebo naopak, na seba upozornili, aby sme sa prispôsobili… Pre maliarku teda slúži ako symbol - namiesto figúry, no i ako obal, pod ktorý nazerá. Preto, paradoxne, hoci volá Obleč si ma - jej výstava je o odhaľovaní. Obnažovaní tých najkrehkejších, najtajuplnejších a najcitlivejších zákutí najmä ženskej duše. Autorka je zrejme dobrý pozorovateľ a psychológ, všimla si, že aj najromantickejšie aj najbolestivejšie chvíle vždy v sebe nesú i prvky humoru. A občas pekne čierneho. Aj ten je v obrazoch. Zobuď ma, medovým hlasom nástojčivo prosia nežné šifónové šaty na lôžku z lupeňov ruží. Ale pod ich modrými hlávkami je červené more tŕňov, pospletaných ako boľavé klepetá ostružín. A to z nich ešte vytŕča uši ostražitá doga. Nežná výzva stelesnenej krehkosti môže mať pre toho, kto zobúdza, prekvapujúce konce… Alebo Nanebovzatie. Automaticky sa v predstave vynorí cnostná Panna Mária. U Galiny Lišhákovej však ku krvavočerveným obzorom letia agresívne erotické šaty so vzorom z leopardej kože. Tam, kde tušíme lono, šelma nebezpečne cerí zuby. Ale to je predsa naozajstná Žena - aj šelmovská milenka, aj matka s vycerenými zubami chrániaca si mláďatá. Starý kožuch tancujúci vo vodnom víre, asi iba chvíľu pred tým, než ho pohltí Potopa (tak znie názov obrazu), je vraj naozaj z Galinho šatníka. Nad vodou akoby ho ešte na okamih pozdržal zástup motýľov zoradených do špirály. Tie však už majú namierené do budúcnosti. Obraz má v sebe smútok i optimizmus. Drahé veci raz iste vezme voda, ale niečo krásne vždy zostáva alebo na nás kdesi čaká. Sú tu aj šaty popretkávané cievami, žilkami a kapilárami, akoby z plátna naozaj pulzovalo vystrašené srdce. Utíš ma, volá sa tá maľba. Gaľa tvrdí, že týmito obrazmi sa vlastne akoby vrátila k témam, ktoré ju zaujímali ešte pred vysokou školou. "Keď som prišla študovať maľbu, začala som robiť niečo iné. Štyri roky som sa venovala najmä figurálnej tvorbe. Najprv som si vytvorila myšlienkový koncept a do neho sa snažila maľbu vtesnať. Teraz maľujem oveľa bezprostrednejšie, vlastne až keď obraz dokončím, snažím sa analyzovať, čo sa mi objavilo na plátne. Tamtie obrazy mi už dnes pripadajú oveľa chladnejšie, tieto považujem za zmysluplnejšie a úprimnejšie. Mám pocit, akoby som sa znova vrátila k sebe."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
