"Píšem vám z budúceho prázdna / vklineného už do tejto chvíle a z neistého / miesta na mapách," tak znie zvláštna "adresa odosielateľa" I. Laučíka (1944). Ako je to? Veď jeho texty zachytávajú a obsahujú celkom konkrétne miesta, ktoré môžeme nájsť na turistických mapách a peších trasách - archeologicky zaujímavú lokalitu Havránok, Západné Tatry, Kriváň, ale rovnako aj atraktívne metropoly z dnešného európskeho kultúrneho a turistického miestopisu - Benátky, Berlín, Sank-Peterburg. Nie sú to už prírodné scenérie z dávnych a pohodlných "prechádzok jarom" alebo "prechádzok letom" P. O. Hviezdoslava. Nemáme pred sebou ani nostalgicky krásnu "krajinu detstva" a vrchársky strohý "stôl chudobných" M. Rúfusa. Laučíkova geologicky zvrstvená a meteorologicky previevaná krajina všetky konkrétne miesta, kontúry, smery a cesty vťahuje do svojho nezameniteľného básnického skupenstva. Výsledkom sú imateriálne zjasnené hmotné štruktúry, energeticko-atmosferické procesy, zvláštne sebestačné prírodné alebo architektonické detaily vyňaté z bežných súvislostí. Takýto svet exponovala už autorova kľúčova zbierka Na prahu počuteľnosti (1988), ktorou sa po dlhšom čase tento osamelý bežec vrátil do publikovanej literatúry. Dnes možno ubudlo zostupov do jaskýň, akčných horských výstupov; pribudli však panorámy, momentky a meditácie nad videným. Niekdajšie normalizačné diaľkové cesty prstom po mape sa zrejme zmenili na cesty skutočné a tie zasa na útržkové básnické reporty. Žánrovo je poézia I. Laučíka oslovením, pozdravom, listom, správou. Písať pre tohto básnika znamená vystaviť sa krajine a nechať sa ňou preniknúť. Všetko potom stojí na askéze a disciplíne opisu. Vždy je to vznešene bolestná nesúmerateľnosť medzi doliehajúcou krajinou a jazykom, ktorým túto naliehavú skúsenosť artikulujeme. Podnebie našich úst a podnebie krajiny tak môžu získať pre nás novú, ostrú senzibilnosť. Napriek mnohým pekným básnickým obrazom a miestam nikdy to nebude "chvíľka poézie", ale náročný, otvorený, experimentujúci prieskum! Aj preto sa možno prekvapivo hlási I. Laučík, ktorého doménou vždy boli skôr prieniky prírody a človeka než ľudský osud v dejinách, k dvom veľkým básnickým svedkom tohto krutého storočia - k ruskému O. Mandeľštamovi a českému V. Holanovi. Ani pri prvom alebo opakovanom čítaní poézie I. Laučíka nebudeme v jeho svete jednoducho "doma". Aj keď ako čitatelia v konkrétnostiach tápeme, na rozdiel od mnohých textov súčasnej literatúry strháva nás tu extaticky do svojho pohybu globálne významové pnutie, lebo "brána von z jazyka je už otvorená do aprílovej noci".

FEDOR MATEJOV

(Autor je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV.)