.

Keby sme sa narodili na Tahiti, mohol si mi byť, milý Vašo, synom a Karol ti mohol byť strýkom.

Priateľka smrť je ako vrátnik. Medzi týmto viditeľným svetom a večnosťou, ktorú vaše zanedbané alebo nerozvinuté bunky predbežne nechápu. Zato chápu intuitívne celý celok. Cez lásku, umenie i hrdosť na to, že máme svedomie. Aj keď nás neraz zašľapáva až na samé dno blata tohto sveta. Ale keď sa vyčasí, niet žiarivejšej radosti. Vrátnik by sa vlastne mal volať priepustník, pretože inak by mal vchádzajúcich vracať naspäť.

V Dařbujánovi a Pandrholovi, ešte dnes to vidím v matných farbách zadymeného kina, ako ľudový šikuľka čistej mysle otočil posteľ a smrtka odrazu stála pri nohách a nemocného si pre tentoraz nevzala. Zoči-voči nevyhnutnosti, ktorá Vašovi ako hlboko rozjímajúcemu a veriacemu človeku nebola iba tajomstvom, ale aj sprievodkyňou pri nakúkaní smrteľníka pod oponu dovoleného, treba iba trpko podotknúť - škoda ťa, Vaško, lebo svojimi víziami si ešte mohol byť tu, v tomto svete rozprávok z tvojho milovaného Papína, a odinakiaľ, otáčať mnohými posteľami a kabátiť vrátnika. Lebo on je na to. Ako na každom internáte, Tvojom, iných, teraz, dávno i v budúcnosti. Prešmykol si sa mu, mal ťa podľa správnosti vrátiť. Akosi to v poslednom čase zanedbáva.

Opatrujte sa tam aj s Karolom, my krehké nádoby a spolu s ostatnými sa modlíme za vás všetkých, aby sme mali dosť síl. Aby sme obstáli na tomto svete a boli hodní kráľovstva nebeského.

Vaško, si tu s nami a my s tebou tam. Dobrý Bože, iba ty vieš, čo máš.

Tvoj FERO GULDAN

(Autor je výtvarníkom, ilustrátorom kníh Vaša Pankovčína.)