Nedávno zosnulý francúzsky autor je známy viacerými dielami, ale nemôžem si pomôcť: pre mňa je najfascinujúcejšia jeho prvá kniha - novela Veci. Prišla v čase, keď boli čitatelia unavení "novým románom", ktorého diela sa takmer nedali čítať. Perec prináša strhujúcu epiku, aj keď nemožno hovoriť o nijakej akčnosti. Celá próza je o dvoch ľuďoch, ktorí túžia po veciach. "Radi by boli bohatí. Nazdávali sa, že by to vedeli." Bohatstvo pre nich znamená materiálnu i duchovnú slobodu. Sú to kultivovaní materialisti, akási prevrátená paralela balzacovských chamtivcov. Dej tejto knihy plynie akosi ľahostajne a nezúčastnene, akoby mimo záujmu svojho autora. Len kde-tu, v prúde slovies sa objaví postreh, ktorý až tak zamrazí svojou pravdivosťou. Prostredie, z ktorého vyrastala táto Perecova próza, sa medzitým presťahovalo k nám. A tak nadobúda kniha ďalší význam, o ktorom už autor nemohol tušiť a nemohol ho vopred naplánovať.