preto, že v jeho prózach nachádzala nesmierne zaujímavú analýzu psychiky človeka, navyše mali i ohromný dramatický náboj. Rozhodla sa preto, že ho navštívi, a hoci sa nepoznali, nahovorí ho na dramatický text písaný priamo pre ňu. Sloboda bol spočiatku prekvapený, ale presvedčila ho. Trochu jej pomohla osudová náhoda: pred pár dňami mu zomrela mama a on ponuku zobral trochu ako vnuknutie, aby takto mame vystaval svojrázny pomník. Herečka a spisovateľ sa začali pravidelne stretávať a pracovať na monodráme. "Raz sme tak sedeli v našej divadelnej kaviarni," spomína na tie časy Zita Furková, "a šiel okolo náš režisér Jurko Nvota. Vraj, čo tu robíme? Až mu očká zasvietili, keď sa dozvedel, že píšeme drámu. No keď sme spresnili, že monodrámu, posmutnel. A presvedčil nás, aby vznikla hra pre viac hercov." Vznikol príbeh Kláry (Zita Furková) a jej vzťahov so synom (Peter Šimun) a tromi manželmi (Boris Farkaš, Ľudovít Moravčík, Marián Zednikovič). Rudovi Slobodovi sa divadelná práca zapáčila. Takto o nej v SME hovoril krátko po premiére: "Ďuro sa mojím textom veľmi zaoberal. Pritom som si nie istý, či si myslel, že to dobre dopadne. Lebo keď som sa bol dva razy pozrieť na skúške, tak sa mi zdalo, ako keby herci ani veľmi neverili. A potom som prišiel na generálku a bol som prekvapený, ako to do seba pasovalo. V divadle zrazu vidíte, ako sa dá váš text všelijako poposúvať. Moja svokra však cez prestávku hovorila pani Furkovej, že ten Sloboda také ošklivé veci píše a že jej praje, aby dostala v budúcnosti lepšiu rolu, kde to jej vznešené poslanie bude lepšie vidieť." Svokra sa zrejme mýlila. Zita Furková dostala za Kláru výročnú cenu Slovenského literárneho fondu za rok 1993 a inscenácia osobitné uznanie na divadelnom festivale v Českom Těšíne. V repertoári je hra dodnes a zajtra v bratislavskej Astorke oslávia stú reprízu a 6. výročie jej uvedenia. Od premiéry (6. 3. 1993) sa veľa udialo. R. Sloboda napísal pre Z. Furkovú ešte Dušičku, podľa ktorej J. Nvota nakrútil videofilm, a divadelnú hru Macocha. Televíznej ani divadelnej premiéry svojich diel sa však už nedožil, 6. októbra 1995 dobrovoľne odišiel zo sveta. Aj vďaka Armagedonu na Grbe a Macoche, ktoré z javiska Astorky stále oslovujú stovky divákov, spomienka naňho nebledne. BARBORA DVOŘÁKOVÁ