ská výslovnosť je naozaj "nadštandardná". Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že manželka súčasného českého ambasádora pri NATO pani Noemi má slovenské korene. Rovnako nie je tajomstvom ani to, že počas novembrovej návštevy premiéra Mikuláša Dzurindu v bruselskom sídle NATO veľvyslanec Kovanda vyhlásil pred veľvyslancami členských krajín, že členovia slovenskej delegácie nie sú jedinými Slovákmi v rokovacej miestnosti. S úsmevom k tomu dnes dodáva, že "jeden-dvaja by sa istotne našli aj medzi mojimi ľuďmi".

Karel Kovanda sa narodil na sklonku vojny v Londýne. Po oslobodení sa jeho rodina rozhodla vrátiť do Československa, kde vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku, ale invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 ho opäť vyhnala z vlasti. Venoval sa politickým vedám, ktoré prednášal na rôznych kalifornských univerzitách. V roku 1977 až 1979 pôsobil v Číne ako konzultant Rádia Peking. Obdobie medzi rokmi 1993 až 1997 už strávil v New Yorku ako český veľvyslanec pri OSN.

"Ja som bol v marci 1997 pozvaný do Prahy vtedajším ministrom Zielencom, aby som mu robil námestníka. V mojej kompetencii boli najmä prípravy na vstup do NATO." Vo Washingtone sa v tejto súvislosti hovorí o veľmi úspešne koordinovanej kampani všetkých troch krajín - Poľska, Maďarska a ČR. Kovanda k tomu dodáva, že situácia vo Washingtone bola trochu špecifická a v bruselskej centrále NATO žiadny spoločný lobizmus nebol potrebný.

Objavili sa aj mnohé kritické pripomienky zo zahraničia na adresu Českej republiky, ktorá akoby zaspala na vavrínoch a nemá dostatočnú motiváciu pokračovať v prispôsobovaní sa štandardom západných armád. A ak porovnáme podporu verejnosti vstupu do NATO v Poľsku, kde je takmer absolútna, s podporou v Českej republike, dospejeme k veľmi rozdielnym číslam. "My nečakáme, že by naša podpora vstupu do NATO mala šancu vôbec vystúpiť do tých stratosferických výšok, kde sa pohybuje podpora poľskej verejnosti," vysvetľuje veľvyslanec Kovanda. "Príčiny sú dobre známe: iná tradícia armády v republike, iné geografické položenie, iné vnímanie nebezpečenstiev, ktorým je krajina vystavená. Ale to, čo je pre mňa dôležité, je, že podpora sa pred niekoľkými mesiacmi dostala na úroveň 50-55 percent a teraz z mesiaca na mesiac už iba mierne kolísa. Ak sa preukážu výhody nášho členstva v NATO, verím, že sa ešte ďalej posilní."

Práve výhody a nevýhody členstva v NATO sú otázkou, o ktorej sa diskutuje aj na Slovensku, pričom sa neraz používajú skôr emocionálne ako racionálne argumenty. Mnohí tvrdia, že aliancia pádom železnej opony stratila dôvody na svoju existenciu. Jej zástancovia však oponujú tým, že namiesto priameho vojenského nebezpečenstva dnes stojí Európa pred inými hrozbami, medzi ktoré patrí najmä organizovaný zločin, terorizmus, ale aj vývoj na Balkáne. "Obrana republiky je prvoradou úlohou, ktorú plní každá vláda. A taká kvalitná obrana, akú poskytuje NATO, ak by sme ju chceli zabezpečiť my sami, by stála omnoho viac. Druhá vec sú emócie. Ja by som skôr hovoril, že ide o určitú snahu o príslušenstvo ku komunite krajín, ktoré vyznávajú tie isté hodnoty. A je tu aj tretia vec, ktorú som si uvedomil, až keď tu naša česká firma po prvýkrát v histórii vyhrala dva kontrakty, že to bude mať aj istý ekonomický vplyv," hovorí Kovanda.

Na nadchádzajúcom aprílovom summite aliancie vo Washingtone, ktorým si spojenci pripomenú 50 rokov jej existencie, budú už Česi, Poliaci a Maďari vystupovať ako rovnocenní partneri. Slovensko, ktoré malo na začiatku rovnaké predpoklady na členstvo, si však bude musieť ešte prinajmenšom niekoľko rokov počkať. "Slovensku všetci držali palce," hovorí veľvyslanec Kovanda. "Vy si dobre spomeniete, že aj v USA, keď sa hovorilo o rozširovaní NATO, bolo v prvých dvoch rokoch Slovensko spomínané v tej istej skupine ako ostatné tri krajiny. Ja si myslím, že dnes existuje obrovský rezervoár dobrej vôle voči Slovensku. Povedal by som, ak Slovensko potrebuje jednu vec, tak to je systematicky pokračovať v dokazovaní svetu, že vie, čo je to demokracia."

JURAJ KITTLER

Brusel - Bratislava