Byť či nebyť? Táto hamletovská otázka sa vynorila v súvislosti s dilemou okolo ďalšieho existovania SDK. Niektorí teoretici zastávajú názor ponechať status quo, iní navrhujú vrátiť sa k predchádzajúcej forme, kde by jednotlivé strany KDH, DU, DS, SDSS, SZ boli síce samostatné, ale zastrešené v tzv. malej koalícii. Nasledujú ďalšie a ďalšie varianty. Zdá sa, že táto situácia hrá do karát nielen opozičným stranám, ale všetko nasvedčuje tomu, že azda najviac chce z toho ťažiť SDĽ. Pomaly sa div nepasuje za lídra vládnej koalície, dokonca pán Fogaš sa už zmienil o eventuálnom novom predsedovi vlády z tohto klubu. Aktivita pri dosadzovaní vlastných ľudí do štátnej správy týmto subjektom je známa. Spomenuté chúťky SDĽ by hádam mohli otvoriť oči všetkým, ktorým červený mor ešte nezmizol z pamäti. Popritom najviac rečí o tolerancii sme vždy počúvali práve od bývalých komunistov. Lenže teraz sa črtá z ich strany frontálny útok na stratené pozície, akoby sme nemali dosť jasný príklad štvorročného bašovania mečiarizmu a HZDS. Celkom jasne sa tu črtá paralela odchádzajúceho HZDS s práve zdrvujúco sa presadzujúcou SDĽ. Dúfam, že zodpovední poslanci SDK disponujú aspoň primeraným pudom sebazáchovy a nepodľahnú týmto tlakom. Zradili by nielen seba, ale najmä všetkých svojich voličov. Vynára sa otázka z úvodu, ako túto situáciu riešiť. Jediné správne riešenie vidím v úsilí nateraz zachovať jednotu všetkých strán. Domnievam sa, že len silná SDK bude zárukou úspešnosti celej vládnej koalície. Boj o pozície by mal ustúpiť záujmom nás všetkých. Tento fakt by si mali osvojiť všetky zložky koalície, teda aj SDĽ, ak jej ide o zdravé, silné a životaschopné Slovensko. Inak sa nenaplnia slová ministerky financií Brigity Schmögnerovej, ktoré povedala pre SME, citujem: "Budúca vláda bude robiť všetko preto, aby štyri roky riadne vládla."

JÚLIUS KVAČKAJ,

Mýto pod Ďumbierom