Tridsiateho novembra 1978 posiela D. Tatarka po synovi, ktorý práve vtedy rukuje na vojenčinu, pražskému nezávislému historikovi - disidentovi J. Mlynárikovi útly zväzok rukopisných textov V ne čase a v sprievodnom liste píše: "Je to dar Tebe, Alešovi a českým priateľom, ktorých milujem." Zhodou náhod po dvadsiatich rokoch vďaka niekdajšiemu doručiteľovi zásielky do Prahy O. Tatarkovi dostal sa spisovateľov text - dar v knižnej podobe aj k slovenským čitateľom.

Poďakovanie zaň treba doplniť o krátke vysvetlenie. D. Tatarka (1913 - 1989) od sedemdesiatych rokov na zákaz publikovania a na policajný dozor, vystupňovaný ešte po podpísaní Charty 77, reagoval ako spisovateľ "písačkami". Za znižujúcim pomenovaním sa skrýva textová asambláž denníkových záznamov, spomienok, zápisov a výkladov snov, pamfletických reakcií "na zlobu dňa", reálnych i fiktívnych listov, adresovaných predovšetkým ženám… Je to fragmentárny obraz ťaživej situácie "zakázaného" spisovateľa a starnúceho muža, ale aj gesto odporu a úniku. Cestu k aspoň obmedzenému okruhu čitateľov predstavovalo pre D. Tatarku publikovanie v samizdate a v exile. Z "písačiek" tak postupne vznikla knižná trilógia Listy do večnosti (1978), Sám proti noci (1984) a Písačky (1984) s incipitom v podobe zväzočku V ne čase (1986). Dnešný záujemca o tieto Tatarkove texty má však nateraz bežne k dispozícii iba ich epilóg - Navrávačky (Slovenské pohľady 1989, 1990). Z Tatarkových esejí, venovaných literatúre, výtvarnému umeniu, utváraniu krajiny, ako aj kultúre, politike, občianskej účasti v nich, vyšli v poslednom desaťročí už dva súbory - Hovory o kultúre a obcovaní (1995) a Kultúra ako obcovanie (1996).

Práve vydaný malý zväzok textov z normalizačného "ne času" poskytuje čitateľovi aspoň elementárnu predstavu o témach a geste Tatarkových "písačiek" ako celku. Je to návrat do rustikálneho detstva, dávne súznenie s prírodou v podobe krajiny, jej atmosférických premien, osamelého chlapčenského snenia a merania vlastných síl napr. zoči-voči rozprávkovo vnímanému sokolovi. Je to dospelé, mužské privolávanie ženského erotického živlu s telesnými rituálmi vzájomnej priazne, opatery, ale aj excesu. Je to básnivé ťaženie z hĺbok reči, schopnosť nechať sa ňou prekvapiť a poučiť. Je to ustavičné životné i textové hľadanie kontaktu a komunikácie s druhým človekom napriek všetkej nepriazni doby a osobným sklamaniam. Je to spomienka, pamäť, styk, dotyk, úcta, obdiv, vďačnosť, dar, obeť ako tie základné formy ľudskej kultúry, bez ktorých pre D. Tatarku strácajú zmysel všetky jej masívne inštitúcie.

Zväzok V ne čase akoby predstavoval k celku Tatarkovej neskorej tvorby to, čo sa kedysi nazývalo pisárskou "skúškou pera" na okraji veľkého, práve začatého rukopisu. Autobiografické písanie D. Tatarku sa roky odohrávalo na vratkom pomedzí neprenosnej osobnej situácie a paradoxne o to naliehavejšieho komunikovania s hľadaným adresátom - čitateľom. Dnes to môže byť ľudsky a literárne zaujímavá "skúška" čitateľov - nás starších i tých, ktorým možno závidieť ich mladosť.

FEDOR MATEJOV

(Autor je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV.)