Novú pražskú opernú éru odštartoval Nerone

Nielen v bratislavskom SND, ale i v pražskej Štátnej opere sa v tejto sezóne zmenilo umelecké vedenie. Iba spôsob, akým k striedaniu pozícií došlo, je rozdielny. V Prahe sa udial proces takpovediac štandardný: bývalej šéfke E. Randovej sa skončila zmluva

a prostredníctvom včas vypísaného konkurzu sa zrodilo nové direktórium. Inštaláciu staronového bratislavského riaditeľa v tejto chvíli ponechajme bokom. Prinajmenšom dve skutočnosti sú však hodné povšimnutia i príkladu. Po prvé: tandem D. Dvořák - J. Nekvasil detailne zverejnil svoj program, dramaturgiu i víziu (citátu je hodná aspoň veta "osobné vzťahy - nevzťahy nechajme všetci za dverami …"), po druhé: divadelný časopis usporiadal reprezentatívnu anketu na tému ukončenej éry E. Randovej, kde desať českých a jeden slovenský kritik (autor tohto príspevku) zhodnotili klady i zápory uplynulých troch sezón. V Bratislave je zatiaľ všetko tabu … Od Dvořáka s Nekvasilom nik neočakáva, že povedú divadlo v nabuccovsko-carmenovskom rytme, čo potvrdila už ich prvá premiéra. Dramaturgia pritom ani nemusela opustiť taliansku parketu a uvedením Boitovho Nerona hneď objavila titul, ktorý sa v stredoeurópskom priestore pravdepodobne objavil prvýkrát. Zabudnutosť tohto diela, samozrejme, má svoje dôvody (nie každý text dosahuje úroveň nám známeho Mefistofela), rovnako však vidím opodstatnenie aj v rehabilitácii tejto zaujímavej opery. Vypovedá jednak o osobnosti A. Boita, o jeho kompozičnom cítení, i o dobe zrodu diela. Hudobný jazyk Nerona je svojrázny, nie však epigónsky, hoci sa v ňom križujú vplyvy verdiovské i wagnerovské, veristické i impresionistické. Navyše, dejová osnova je fascinujúca. Sú v nej rozporuplné charaktery hlavných hrdinov, protiklady kresťanského a pohanského Ríma, scény pohrávajúce sa s naturalizmom až dekadenciou. Nie je ľahké túto predlohu oživiť na javisku - to je i jeden z hlavných dôvodov jej obchádzania - hoci práve pestrosť podnetov môže byť pre odvážnych tvorcov lákavá. Pražská Štátna opera mala šťastnú ruku, keď inscenáciu zverila kubánskemu režisérovi Orlandovi Montés de Ocovi, ktorý s výtvarníkom Šimonom Cabanom zaranžovali plnokrvné, dramaticky vystupňované divadlo. Chce to nemalú dávku fantázie a nápaditosti, ale i zmysel pre vkus, vdýchnuť ilúziu dôveryhodnosti rôznym mysterióznym i naturalistickým výjavom, zázrakom Simona mága či požiaru v rímskom Circus Maximus. Pražskému tímu sa podarilo v rámci technických možností javiska vyčariť atmosféru monumentálnosti i symboliky, farebnej opulentnosti i citovej intímnosti a ísť pritom ponad historické zakotvenie deja. Úspešne sa hudobného naštudovania zhostil mladý dirigent Jiří Mikula, výrazné kreácie vytvorili najmä J. Gorbunov (Simon), V. Chmelo (Fanuel) a Z. Jehličková (Asteria). Takže iba J. Markvart nemal dosť síl naplniť náročnú titulnú rolu potrebnou dávkou vokálnej a hereckej suverenity. Po Boitovej opere Nerone príde v Štátnej opere Praha na rad ďalšia rarita - opera amerického autora Philipa Glassa Pád domu Usherov. PAVEL UNGER