Každý príbeh má svoj koniec. Sú príbehy, ktoré sledujeme so zatajeným dychom a skončia sa potom ako fraška. Sú také, ktoré sa stanú dodatočne zaujímavými až tým, že sa skončia prekvapujúco. A sú, samozrejme, banálne príbehy s banálnym koncom. Do istej miery je koniec príbehu príbehom predurčený. Neprekvapí ťa, keď mafián skončí s prestrelenou hlavou alebo keď sa pracovitý človek uštve.
V tomto týždni oznámil Michael Jordan šokovanému svetu, že končí s basketbalom. V tridsiatich piatich rokoch, na vrchole kariéry a s odôvodnením, že sa teší na úlohu rodiča svojich troch detí, ktorým sa bude venovať väčšmi ako doteraz. Milióny ľudí, ktorí by ho radšej ako medzi deťmi naďalej sledovali s basketbalovou loptou, prežívajú smútok, ale nikomu nenapadne sa hnevať. Príbeh, v ktorom tento fenomenálny hráč šesťkrát priviedol Chicago Bulls k víťazstvu v NBA a americkú reprezentáciu k dvom olympijským zlatým sa uztvoril v réžii hlavného hrdinu, ktorý nečakal, až sa mu prestane dariť a skončil v najlepšom.
Skeptik povie, že Jordan si svoje rozhodnutie mohol dovoliť. Existenčne je zaistený a slávny zostane. Lenže, ako potom vysvetliť, že napríklad existenčne tiež dobre zaistený tenista Korda po víťazstve na grandslamovom turnaji v Austrálii dal pred noblesným odchodom prednosť trápeniu, ktoré sa končí dopingovou aférou? Sú asi ľudia, ktorí za tým účelom, aby skončili, musia prehrať a pravdu povediac práve tieto príbehy sú typické. Ľudí, ktorí majú svoje kariéry a svoje životy pod kontrolou, stretáme výnimočne. Hráč tak dlho vyhráva, až o všetko príde, podnikateľ dovtedy expanduje, až skrachuje, každý iným spôsobom pokúša osud a skúša, čo mu ešte prejde.
Rozmýšľam o Jordanovi, aby som nemusel rozmýšľať o politikovi, ktorého televízia v tomto týždni ukazovala v kaluži krvi okolo hlavy. Najhoršie na takom zlom konci je, ak mu predchádzal zlý príbeh. Nitky vedú do nejakej džungle, o ktorej politici rozmýšľajú pri oficiálnej minúte ticha. Pozornosť médií, rátajúcich s našou fascináciou zlom, zodpovedá odkazu, ku ktorému patria podozrivé transakcie. Nič pekné. Píšem o svete podľa Jordana, v ktorom je možné rozlúčiť sa a zostať. Priznávam, že som mu vďačný za tú jeho tlačovku, vďaka ktorej som nemusel písať o Chemapole. IVAN HOFFMAN, Praha
(Autor je komentátorom Českého rozhlasu 1)
