Anna sa celý život cítila, akoby ju ktosi okradol o druhú polovicu mena. Možno sa mala volať Anna-Mária alebo Anna-Lujza... Nemohla však túto druhú polovicu nájsť a bolo to, akoby celý život hľadala druhú polovicu zaklínadla, ktoré jej pomôže. Ale čo to vlastne hľadala? A čo hľadala tu, na tomto úbohom hrade, ktorý tu zavadzal ako zvyšky dekorácie z trápneho amerického historického veľkofilmu nakrúcaného z finančných dôvodov vo východnej Európe.
Sadla si na lavičku a nechala ostatných prejsť za starým sprievodcom. Počkala, kým doznejú zvuky podpätkov na hrboľatej dlažbe. Anna s dvoma "n" zatvorila oči. Vôbec ju nezaujímali narýchlo nazbierané exponáty pre akýsi turistický ruch, ktorý do tejto diery zavíta tak o sto rokov. Keď ich otvorila, stál pred ňou páv. Bol to veľký, statný vták. Anna si nikdy nemyslela, že páv môže byť taký veľký. Od nôh po korunky na hlave dosahoval výšku menšieho chlapa.
Anna nevedela, či sa páv pozerá na ňu, keď bol obrátený bokom, alebo vtedy, keď roztvoril chvost. Nevedela, ako sa volá na pávy. Potlačila v sebe chuť zavolať Na pipi... Aj keď je to vlastne taký väčší kohút, pomyslela si. Páv urobil krok k nej a jeho dlhý chvost prešiel po prachu. Začal spomalene dvíhať chvost. Anna sa pozerala, ako tá zaprášená, starožitná vec ožíva, ako pulzuje, ako dýcha, ako rastie, akoby to bol nesmierne jemný mechanizmus diaľkovo ovládaný akýmsi Spielbergom. Ironicky, sama pre seba, v sebaobrane si povedala: Dúfam, že sa mi tu nepredvádza iba preto, že vo mne spoznal sliepku.
A potom ju zaplavil súmrak. Súmrak plný žeravých hviezd, ktoré jej vybuchovali do tváre. Súmrak plný tekutých očí, ktorými sa na ňu pozeral vesmír. Bola to živočíšna tma, čerň utkaná zo všetkých farieb, vejár, napustený mámivými voňavkami, ktorý jej neviditeľná ruka držala pred tvárou.
Prebral ju až ten idiotský zvuk podpätkov. Jejdanenko, slečinka, a vy ste neboli s nami! zakrákal jej pri ušiach sprievodca. Tak to ste potom nič nevideli... Videla som páva, povedala Anna sama pre seba. Ale kdeže, slečna! Tu pávy nemáme. Ovšem, ak len nemyslíte toho, ktorého tu chovali pred tristo rokmi. Nakoniec ho museli zabiť. Viaže sa k tomu povesť... Anna mu nedala šancu znova sa pustiť do rozprávania. Starý havran sa zrazu zháčil: A vy ste tu už predtým boli? Nikdy, povedala Anna. Ako teda viete, že máme v depozite obraz od neznámeho majstra Páv v súmraku? čudoval sa sprievodca.
Anna sa pobrala. Keď odchádzala, pohybovala sa tak zvláštne, akoby ťahala za sebou dlhý, ťažký, zaprášený chvost.
