Tak som pri nevyhnutnom čakaní na moje ženy, ktoré nakupovali v jednom obchodnom dome, mal možnosť vykonávať to, čo ma nikdy neomrzí: len tak čakať a pozorovať ľudí. Videl som ľudí, ktorí šli minúť svoje peniaze. Ale videl som naživo a v priamom prenose aj tých, ktorí na tom istom mieste peniaze zarábali. Videl som totiž celkom zblízka, ako funguje žobrácky biznis. A že ide o veľmi prepracovaný a organizovaný systém, niet pochybností. Celú akciu som si všimol až vtedy, keď sa z hŕby zdrapov zdvihol ubiedený a dokaličený lazar s ofačovanou tvárou. Ľudská troska sa v okamihu zmenila na zdravého chlapa v najlepšom veku a v skvelej kondičke. Podišiel pár metrov a bez toho, aby pociťoval potrebu niečo kamuflovať, pred očami každého, kto sa chcel na tom divadle zúčastniť, sa vyzliekol zo svojej pracovnej rovnošaty. Mal som mu chuť zatlieskať, pretože jeho výkon sa blížil k zrelému hereckému umeniu. Ale ešte neodchádzajte, pretože to ešte nie je všetko. Chlapík odovzdal svoj žobrácky kostým kolegovi, ktorý sa doň navliekol, obviazal si hlavu, posotil baranicu hlboko do očí a krokom umierajúceho vykročil. Na zem si rozložil mäkký vankúš a pred seba postavil misku, ktorá bola už znova prázdna. Neviem, v akých intervaloch sa striedali, a netuším, koľko pobočiek po našom meste má firma Žobrák, s. r. o. Vytušil som však, že to funguje. Našinci majú mäkké srdcia, a tak musí tento biznis bez daní, odvodov, povinného poistenia a iných poplatkov fungovať. Špinavé peniaze na čistú ruku. Alebo naopak?