ja viem, že je nezvyklé písať krajine, kde sa človek narodil, či žije. Píše sa láskam, známym, prípadne úradom. Ale písať vlastnej krajine, aké podozrivé! Myslím na Teba po tieto dni, keď si potriasame rukou a želáme si, či už z rutiny, alebo úprimne, všetko najlepšie. A mne sa žiada povedať, že Ti verím, krajina moja, že Ti želám veľa dobrého z toho, čo bude zlé aj v tomto roku. Viem, že je v Tebe oveľa viac toho zdravého ako chorého, láskavého ako zlého. A ak je tu v tejto chvíli toľko násilia a agresivity, tak možno najmä preto, že sa bojíme. Všade vidím tie vystrašené oči Tvojich ľudí: čo bude, ako bude? Ty sa nemusíš ničoho báť, krajina moja. Máš za sebou všeličo. Človeku sa až chce povedať, že takmer všetko. Prehnali sa tebou nájazdy cudzích násilníkov i nám cudzích ideológií. Povedať o krajine, o vašej krajine, že má pestrú minulosť, je až hriešne a rúhačské. Historici nám pripomínajú, že sme boli ľudia z mäsa a kostí. A aj krvi. Mali sme aj kráľov, aj katov, aj sme drancovali a prelievali krv iných. Boli sme Tvoji anjeli i diabli, krajina. Žili sme, ako sme mohli a smeli. Ale aj chceli a vedeli. Vôbec sa o teba nebojím, krajina moja. Drancovaná cudzími hordami v minulosti, ktorých potomkovia či nasledovníci sa vracajú na miesta zločinov ako mafiáni, banditi, nájomní vrahovia, drancovaná Tvojimi vlastnými, ľuďmi, ktorí dýchajú z Tvojho dýchania, ničená a drásaná každou novou generáciou, ktorá povstane z Tvojho tela. Znova a znova sa dvíhaš na nohy, dennodenne, v každú nočnú i dennú hodinu, ako zápasník v nekonečnom boji. Ty dobre vieš, krajina, že to, čo Ťa vždy znova a znova uzdravuje a oživuje, je zajakavá, prerušovaná, znova a znova začínaná robota Tvojich slabých, nedokonalých, malých ľudí. Tvojich malých, a predsa veľkých ľudí. Čo kazia politici, zabijaci i profesionálni vykrádači, to musia dať po nich opäť do poriadku tí slabí ľudkovia s holými rukami. Tvoji slabí, silní ľudia. Niežeby ich to nenapĺňalo hnevom, hnusom a zúfalstvom. Ale nemajú inú možnosť, ak chcú prežiť. A žiť sa im stále chce, krajina moja. Chuť žiť je rozžeravená gulôčka, ktorú nám neviditeľná ruka vložila doprostred čela ako Golemovi. Kým budeme mať túto zázračnú vecičku, pôjdeme dopredu, aj keď na hlinených a nemotorných nohách. Aj preto sa nebojím o Teba, krajina moja. Aj preto viem, že máš budúcnosť! Veď každá budúcnosť bola voľakedy minulosťou. A o tom, že si mala minulosť, búrlivú, ničivú, krvavú, bolestivú minulosť, vieme z pamäte predkov i z vlastných spomienok. Ostaň takou, aká si bola, krajina... Múdrejšia ako Tvoji ľudia. Neopusť nás, lebo ak sa odtrhneme od Teba, staneme sa smeťou vo vetre. Moja krajina, naša krajina... Tvoj Daniel Hevier