Ak Slovensko v závere tohto storočia zavádza priamu voľbu hlavy štátu, je to znak toho, že cítime pulz doby. Nadväzujeme na dedičstvo zápasov o rozširovanie volebného práva ľudí, ktoré sú politickým uskutočňovaním veľkej a svojím pôvodom kresťanskej myšlienky rovnosti ľudí.
Keď sme v závere roku 1996 nastolili ideu priamej voľby prezidenta do spoločenskej diskusie, mnohí boli prekvapení, aký spoločenský pohyb to vyvolalo. Bleskové vyzbieranie pol milióna podpisov v petičnej akcii nebolo ani tak výrazom dobrej organizácie ich zberu, ale predovšetkým prebudenia skutočného záujmu ľudí. Zrazu si ktosi na nich spomenul, uznal ich práva a ponúkol im väčšiu účasť na správe vecí verejných.
Vo voľbách minulý rok to už bolo jasné všetkým. Aj bez referenda prakticky všetky politické strany a hnutia vedeli, že národ si želá priamu voľbu prezidenta. Táto vôľa je o to silnejšia, že 2. marca to už bude rok, čo Slovensko nemá hlavu štátu. Rozdrobenosť politickej scény nie je vôbec neobvyklá a neprirodzená, a preto voľba prezidenta v parlamente s ústavným pravidlom, ktoré na jeho zvolenie požaduje trojpätinovú väčšinu hlasov všetkých poslancov NR SR v tajnom hlasovaní, bola doteraz, a bola by aj v budúcnosti, vždy veľkou hádankou. Preto sme pred parlamentnými voľbami myslím všetci, čo sme tu, v tejto ctenej snemovni, občanom sľúbili, že to necháme na nich.
Zmena spôsobu voľby prezidenta je zásadným posilnením jeho postavenia. Všetky úvahy o tom, či ide o prezidenta silného alebo slabého, považujem za slovné hry bez reálneho obsahu. Silná osobnosť s priamym mandátom občanov bude zásadným spôsobom ovplyvňovať verejný život štátu, i keby jeho právomoci boli nulové. Už v diskusii na záver prvého čítania som upozornil, že predseda vlády podľa našej ústavy má vlastne iba jednu osobnú právomoc: navrhuje prezidentovi členov vlády na vymenovanie a na odvolanie. A predsa je jeho postavenie v systéme ústavných orgánov a činiteľov nesmierne mocné. Priamo volený prezident a premiér s podporou väčšiny v Národnej rade SR budú v našom živote partneri každý s veľkým dielom moci, ale i zodpovednosti za život nášho štátu. Pravda, každý vo svojej oblasti, každý podľa svojich osobných schopností. A je to dobre, pretože to systémovo znižuje riziko koncentrácie neúmernej moci v rukách jednej osoby.
(Z uvedenia návrhu ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta, predneseného jedným z duchovných otcov tejto myšlienky, poslancom SDK Ivanom Šimkom)
