íc s biľagom nevojaka, úplná väčšina mladých mužov považuje vojenčinu vopred za stratený čas. Zdôraznime, že vopred. Takmer s rovnakou istotou sa totiž dá konštatovať, že časom sa spomienky na život v rovnošate s pravidelnosťou vojenského kroku menia na znôšku veselých príhod, vytesňujúcich z pamäti všetko nepríjemné a zlé, čo kasárenský život priniesol. Toto však nehrozí Pavlovi Dvořákovi, renomovanému autorovi kníh i rozhlasových a televíznych scenárov predovšetkým s historickou tematikou, ktorý oveľa skôr, než začal "odkrývať dejiny" či hľadať "stopy dávnej minulosti", sa pokúsil práve na vojenčine uskutočniť svoj sen stať sa spisovateľom. A to zaručovalo zakonzervovať aj celý ten zvláštny "archetypálny" svet kaki, v ktorom neraz dominuje krutosť, primitivita a zloba, častá deformácia ľudských vzťahov, uplatňovanie práva silnejšieho a bezmocnosť slabšieho, ktorý sa potom mstí na ešte slabšom. Nebola to však jednoduchá cesta, po sľubnom začiatku a uverejnení poviedok v Mladej tvorbe a Kultúrnom živote a objednávke rukopisu knižky z pražského nakladateľstva Naše vojsko (ktorej serióznosť potvrdzovala aj odmena 2000 Kčs za poviedku Farby kaki, čo bola v polovici šesťdesiatych rokov vážna suma), prišlo nečakané vytriezvenie. Z vydania rovnomennej knižky zišlo, dobré posudky striedali zlé a naopak, klinec po hlavičke napokon asi trafil jeho priateľ Vlado Bednár: "Je to výborné, ale asi si sa zbláznil. Zmeň súdruhov slobodníkov na seržantov, a keď sa to bude odohrávať na základni americkej armády, vydáme to. Ale takto, vylúčené. Ja sa nedám povolať na doživotné manévre." Poviedky išli definitívne nabok, Pavel Dvořák sa popri novinárčine čoraz výraznejšie presadzoval na poli literatúry faktu, kde sa stal ozajstným pojmom. Ako vraví, rana sa zacelila, ale celkom nezahojila. A tak svoj beletristický sen dosníval až teraz, keď knižka poviedok Farby kaki po vyše tridsiatich rokoch predsa len prišla potešiť čitateľa.

ALEXANDER BALOGH