ch z brehov Hokkaida, aby sa po pol storočí pohli veci okolo rusko-japonskej mierovej zmluvy. Hoci správu popreli aj v Tokiu, predseda ruskej Štátnej dumy Gennadij Selezňov sa hneď rozhorčil, že čím viac veria Japonci na slabosť Ruska, tým viac si trúfajú omieľať územnú otázku a to vyvoláva antipatie Rusov k Japonsku. Možno tých blízko ku Kremľu, ale o ruských osídlencoch na štyroch ostrovčekoch, kde nahradili vyhnané japonské obyvateľstvo, sa to nedá povedať s istotou.
Prisťahovalci nazbierali podpisy na otvorený list moskovskej vláde, aby aspoň prenajala obsadené ostrovy na 99 rokov Japonsku, ak mu ich už nechce vrátiť aj s ich dnes už ruským obyvateľstvom. Veď na Šikotane nemajú dodnes školu a nemocnica nie je ani na najväčšom zo štyroch okupovaných ostrovov Iturup.
Žiadosť o pomoc adresovaná Kremľu zostala bez odpovede, no odpoveď prišla od japonskej vlády. Tá poslala 140 ton pšenice a navyše zemiaky, ryžu a cukor a dva generátory na výrobu elektriny. Predseda spolku vyhnancov zo štyroch severných ostrovov Suzuki Šikotava si myslí, že pri japonskej hospodárskej pomoci, ktorú Moskva tak veľmi potrebuje, treba brať zreteľ na potrebu skončiť vojnový stav, ktorý medzi Ruskom a Japonskom vlastne trvá. Pre predsedu Štátnej dumy je to zjavne nepochopiteľné, hoci konečné rozhodnutie o vojnou okupovaných územiach bývalo vždy samozrejmou súčasťou mierových zmlúv. To, čo z Tokia navrhujú Moskve na Ďalekom východe už dlhé roky, je vlastne "mier za územie". Je to, mimochodom, riešenie, ktoré Moskva odporúča napríklad Blízkemu východu odjakživa.
JOZEF FUKATSCH
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
