ie a sústavného rozdúchavania nenávisti k HZDS, na ktorom sa výrazne podieľajú predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda, minister vnútra Ladislav Pittner a k osobe Jána Duckého aj minister hospodárstva Ľudovít Černák".

Ak by totiž bola proti zosnulému pánovi Duckému vedená nenávistná kampaň a niekto by sa ňou nechal strhnúť k takémuto činu, nepostupoval by tak chladnokrvne a premyslene ako vrah bývalého šéfa SPP. Asi by išlo o politického fanatika, ktorý by vraždu považoval za akt "spravodlivosti", jeho charakteristika by približne zodpovedala mužovi, ktorý zastrelil Johna Lennona. Pri takomto druhu vrážd polícia spravidla nemá veľké problémy so zadržaním páchateľa. Ten sa neraz prizná sám alebo za sebou zanechá toľko stôp, že si ho kriminálna polícia poľahky nájde.

V prípade zastrelenia Jána Duckého však ide o čosi iné. S najväčšou pravdepodobnosťou o nájomnú vraždu. To síce ešte nevylučuje, že takáto objednávka mohla mať aj politické pozadie, ako sa to usiluje verejnosti podsunúť HZDS, avšak v takom prípade nemôže byť ani reči o nejakej súvislosti s nenávistnou kampaňou. Opäť by muselo ísť o premyslený a naplánovaný akt. Koho by však mohli viesť k jeho zavraždeniu politické motívy? Disponoval azda informáciami, ktoré by po ich zverejnení niekoho mohli politicky (a možno aj inak) zničiť? A napokon, o kom by takéto informácie mohol mať? Azda nie o vláde, ktorá je vo svojom úrade sotva sto dní…

Zavraždenie Jána Duckého však v každom prípade signalizuje, že v našej spoločnosti je niečo choré. Ide skutočne o prvú vraždu nie nevýznamného politika a viac ako významného priemyselníka. Ak sa polícii nepodarí čím skôr a veľmi dôsledne vyšetriť pozadie tohto prípadu, bude to znamenať, že organizovaný zločin je do politických kruhov prerastený viac, ako sme si mysleli. Potom je však potrebné nájsť odpoveď na otázku, kto v tejto krajine skutočne vládne… PETER TÓTH