Dnes uverejňujeme spomienky kolegov z Divadla SNP v Martine, kde sa jeho herecká kariéra odvíjala od roku 1969.

Život vytvára nepredvídané a často iróniou poznamenané situácie, ktoré by nevymyslel ani sebalepší scenárista. Na skúške dramaturg práve rozdával texty pohrebných piesní do pripravovanej inscenácie, keď sme sa dozvedeli krutú správu. Kolega, druh, priateľ Tonko Šulík už nepríde medzi nás do divadla, na filmový "pľac", do dabingového štúdia, nestretneme sa v rozhlase. V mojom veku berie človek smrť ako súčasť života. Zažiali, ovládne ho clivota, ale zároveň chápe nevyhnutnosť prekročenia prahu života a smrti každým z nás. Navyše ak úmrtiu predchádza choroba, dokonca tá, proti ktorej sme zatiaľ najbezmocnejší. Napriek tomuto racionálnemu uvedomeniu nás trúchlivá správa zaskočila. Veď to bol práve Tóno, kto ráno prichádzal vždy plný elánu, hlučne vstúpil do miestnosti so želaním pekného dňa, so smiechom a s radou, ako si skrášliť život humorom. Všímal si všetko a všade, komentoval, hodnotil, pripomienkoval. Aj zásadné veci, aj maličkosti. Častokrát zaklopal na dvere mojej kancelárie, aby vyslovil svoj názor na práve zverejnený dramaturgický plán či poslednú premiéru. Alebo len vyčítal, že schodisko pre divákov je nepozametané a v hereckej šatni vŕzga stolička. Nebol ľahostajný k okolitému svetu, čo je v dnešnej uponáhľanej, dynamickej dobe vzácna vlastnosť. Mnohí z nás často na problémy rezignujú, mávnu rukou, ustúpia. Priznám sa, že som sa veľakrát zahanbil, keď som podľahol depresívnej nálade a Tonko, hoci o dosť starší, unavený z cestovania a možno i z ešte neprejavenej choroby, ma povzbudil svojou bodrou vitalitou. Takého som ho poznal roky, odkedy som prišiel do martinského divadla, keď ma vodil po Žiline, keď ma priviedol na návštevu k rodinnému stolu. A takého si ho budem pamätať navždy. Preto teraz hovorím za teba, Tonko - priatelia, hore hlavu.

VILIAM HRIADEL, bývalý riaditeľ Divadla SNP Martin

"Tonka Šulíka už niet… Zomrel vraj dnes v noci…" - tak a podobne znel šepot od stola k stolu na skúške chystanej premiéry k výročiu Divadla SNP. Panebože! Koľký raz sa nám už takto zachvelo srdce vo chvíľkovej neschopnosti uvedomiť si do všetkých dôsledkov fakt, že niekto, kto nám bol blízky, koho sme mali radi a považovali ho za neoddeliteľnú súčasť nášho hmatateľného a viditeľného sveta, v súlade s nezmeniteľným zákonom prírody, odišiel. Znovu teda nastal čas rozlúčky. Dnes s tebou, Tónko. Odchádzaš z našich rednúcich radov a posilňuješ zástup tých, ktorí nás v zanedbateľnom časovom predstihu predbehli na ceste do neznáma. A tak sa aj ty pomaly stávaš legendou, ktorá bude dotvárať históriu úžasných čias nášho a tvojho milovaného divadla. Vôbec nebudeš postavou smutnou či "tesklivou". Tvoj "halasný" smiech, bodrý tón hlasu, ktorý nebolo možné nepočuť, tvoja dobrá vôľa, ktorá i v zatrpknutosti prevládala nad hnevom a roztrpčenosťou, budú tu s nami. Budú tu vo chvíľach, keď sa staneš predmetom nezabudnuteľných historiek, ktoré by obstáli i v poviedkach. A ak tam hore, kam si sa pobral, predsa len je akási zóna spravodlivosti, čaká ťa i tam "šór" vítajúcich kolegov, známych, divákov a všetkých tých, čo poznali tvoju pozemskú dobrotu a čistotu srdca, tvoju lásku k divadlu, tvoju odvahu vyslovovať svoju pravdu, tvoju pokoru a obdiv k prírode i súcit s ukrivdenými. Nech sa však snažíme upokojiť tými najvábnejšími predstavami - budeš nám tu chýbať! Ďakujeme ti srdcom za to, že si nás tú chvíľu pobytu tu, na zemi, svojím srdcom mal rád. Pokoj a jasno nech je s tebou!

ELIŠKA DAŇOVÁ-NOSÁLOVÁ, kolegyňa z Divadla SNP Martin