BRATISLAVA (TASR) - Slovensko sa v posledných rokoch nemalo veľmi čím chváliť, ale mohlo by "vyprodukovať" najväčšiu podnikovú platobnú neschopnosť v strednej Európe od pádu komunizmu. Veriteľské banky strávili niekoľko posledných týždňov handrkovaním sa s manažmentom VSŽ, najväčších oceliarní v strednej Európe. Pokúšali sa dosiahnuť dohodu o reštrukturalizácii dlhov. Spoločnosť v novembri prestala byť schopná splácať úver banky Merrill Lynch v hodnote 35 miliónov USD a počíta sa s tým, že má ďalšie dlhy v hodnote asi 450 miliónov USD, ktoré nemôže splatiť. Ak v najbližších mesiacoch nenastane pokrok, VSŽ sa zrútia. V prvom tohtoročnom vydaní to napísal týždenník The Economist. Tento zmätok nemusel nastať. VSŽ, ktoré sa na slovenskom HDP podieľajú 8 percentami a na exporte 14 percentami, sa tešia veľkému dopytu zo strany rozvíjajúceho sa stredoeurópskeho automobilového priemyslu. Avšak politici VSŽ podkopali. Zvyčajné postkomunistické problémy s príliš početným a chabým manažmentom sa obnovili v roku 1995, keď bola spoločnosť za pätinu trhovej hodnoty predaná priaznivcom gangsterského V. Mečiara. Najväčším akcionárom je teraz Alexander Rezeš. Namiesto investovania do upadajúcej továrne sa A. Rezeš rozhodol, že VSŽ potrebujú rozšíriť svoju činnosť. Kúpil množstvo spoločností vrátane finančných novín, futbalového klubu a niekoľkých dovolenkových domov v Španielsku. Jeho pokusy o kúpu najväčšej slovenskej poisťovne a tretej najväčšej banky, našťastie, zlyhali. VSŽ priamo zamestnávajú 25 000 ľudí. Oceliarsky analytik investičnej banky Nomura Sean Murphy sa domnieva, že spoločnosť potrebuje len štvrtinu svojich súčasných pracovných síl. Keď v októbri prevzala moc nová vláda, ponúkla sa, že zachráni VSŽ, ak manažment a dozorná rada rezignujú. Odmietli. Ale teraz, keď spoločnosť čelí bankrotu, niektoré zmeny akceptovali. Tesne pred Vianocami veritelia vyhodili Rezešovho syna a prijali dvoch amerických manažérov, medzi nimi Thomasa Grahama, "smejúcu sa barracudu", ktorý zmenil vývoj rekordného počtu oceliarní. Čo ďalej? Najjednoduchšie by bolo predať továreň západnej firme s množstvom hotovosti a bez politickej agendy, píše The Economist.