Z návratu televíznych Večerov Milana Markoviča mali možno trochu obavy aj samotní diváci, priaznivci jeho talk-show, ktorá musela pred štyrmi rokmi v STV skončiť. Nadviazať na čosi, čo sa spájalo s veľkým úspechom, predsa len dnes už v menej bizarných podmienkach, to zväčša nedopadne dobre. Nebude to trápny prepadák, ktorý nahrá na smeč opačnému a tiež bohatému táboru odporcov? Ako však budík zavesený na vešiaku v hľadisku bratislavského Štúdia S pomaly odmeriaval minúty programu, počiatočná nervozita v mnohých domácnostiach asi opadala a smiech bol čoraz spontánnejší. Markovičovi sa návrat podaril. Úplne ľahúčko vkĺzol do starej podoby, celkom samozrejme začal tam, kde skončil. Akoby sa posledný večer udial, ako periodicita káže - pred mesiacom, a nie pred rokmi.

Veľmi dobrý ťah bol výber prvých hostí. Súčasný, prepytujem, premiér a bývalý režisér programov. Milan Lasica je obdivuhodný v tom, že má v okamihu na jazyku vtipnú pointu. Rovnako ako Markovič má dar - schopnosť pohotového zorientovaného vtipného glosovania, čo z nich urobilo rovnocennú dvojicu. Zaujímavejšiu o rozdielny štýl hry. Kým satirik stavia na prostorekosti a ukrytý za maskou blázna drzo vytresne pravdu, až sem-tam vyrazí dych, riaditeľ Štúdia S postrehy servíruje kultivovanejšie, no rovnako neľútostne. O to sympatickejšie vyšiel z relácie druhý hosť večera Mikuláš Dzurinda, ktorý dokázal v pazúroch takýchto dvoch ťažkých súperov obstáť so cťou. Uznanie si zaslúži už len to, že prišiel na živé vystúpenie, do dupľovanej paľby majstrov slova, po takom ťažkom dni, aký v sobotu absolvoval na rokovaní Rady KDH, o stresoch, ktoré musí prežívať od volieb, ani nehovoriac. Na rozdiel od svojho predchodcu však uznáva, že národ má nárok vidieť svojho premiéra nielen v čase, ktorý si určí on sám. A Markovič ho teda nešetril, nezabudol pripomenúť žiadny z prechmatov novej vlády vrátane najčerstvejšieho štyridsaťtisícového odmeňovania sa či "Talibanu" na kresťansko-demokratickú nôtu. Bez problémov si našiel témy na satirické piesne aj textár Ján Štrasser a nemusel ťať len do persóny minulosti, po ktorej práci pre Slovensko zostane pamätná len tá vtipná hruštičkovská prezývka. Vďačnou témou je aj Čarnogurský - rusofil, o nevyčerpateľnom parlamentnom žriedle nehovoriac. Najmä v pesničkách (ale i v hovorenom slove) veľmi dobre sekundovala nová dvojica hudobníkov. Ich pozícia na scéne súvisí s tým, čo sa samozrejme spája s hudbou, teda s láskavosťou a noblesou. Ako Markovičovi sparingpartneri fungovali čoby tlmiče, zanôtenie dajme tomu odrhovačky "lieber Augustín" vyznelo oveľa smiešnejšie než prípadná polopatistická adresnosť.

Staronová talk-show sa netvárila, že sa nič nedeje. Slovenská realita je vážna a Lasicove prianie Markovičovi, aby raz musel na javisku čítať satirické poviedky, pretože v politike nebude mať o čo zavadiť, sa asi tak skoro nevyplní. Predsa však z obrazovky už sálalo čosi pozitívne. Keď človek videl, že politika, isteže, zostala panským huncútstvom, ale predsa len niekdajšia pomaly už samozrejmá arogancia a ignorancia je, aspoň zatiaľ, preč. A šašo, ak chce doma zabávať národ, nemusí držať hubu a krok. Ešte jedno pozitívum môže priniesť Markovičova talk-show. Že aj ľudia, ktorí v posledných rokoch demonštratívne rezignovali na domáce politické dianie a znechutení sa oň prestali zaujímať, začnú znova všetko pozornejšie sledovať. Pragmaticky, aby sa nepripravili o smiešne pointy. No o čo budú postupne zorientovanejší, o to budú mať naši politici dôkladnejšiu kontrolu.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ