Takýto titulok použil denník český Sport z pera vyslaného redaktora vo Winnipegu. Silná poklona v jazyku, ktorý dal svetovému hokeju momentálne najlepšieho brankára Dominika Haška. "Nevravím, že to mnou nezamávalo, premýšľal som o tom. Ale držím sa pri zemi. Niežeby som nebol do Extraligy hŕŕ, mladý brankár sa stále musí niekam hrnúť, ale rešpektujem aj konkurenciu," ochotne podal na ohmatanie bronzovú medailu zo svetového šampionátu dvadsaťročných urastený Zvolenčan Ján Lašák. Sympaťák každým cólom zaujal po návrate do Bratislavy novinárov pestrou výrečnosťou, ktorej však nechýbal cit pre váhu slova. Živé striebro v bronze. Dvadsaťtisícový certifkát od zástupcu Poštovej banky zvládol ako starý rutinér. Kým si sadol, rozdelil sumu mančaftu…"Cítim sa dobre všade, kde je veľa ľudí. Preto sa rád trmácam so zvolenskými juniormi aj štyri hodiny autobusom, vždy je tam kopec zábavy. V doraste fungujem už štvrtý rok," neustále srší pozitívna nálada z mladého muža, ktorý nedávno vo Winnipegu ako druhý Slovák v histórii zopakoval kúsok legendárneho Vladimíra Dzurillu z 1. ročníka Kanadského pohára v roku 1976 a v zápase s domácom Kanadou vychytal nulu!
"Pán Dzurilla bol mojím vzorom, keď som ešte ako malé decko behal po dvore. Neskôr, tesne pred jeho smrťou, som mal šťastie sa s ním osobne stretnúť v tréningovom kempe v slovinskom Blede. Zasiahol ma ako fantastický človek. Dlho po stretnutí s ním som zháňal najrôznejšie informácie o ňom a jeho bohatej kariére. Tým viac na mňa zapôsobilo prirovnanie v českých novinách," zaspomínal mäkším hlasom J. Lašák a ochotne preladil na svoje začiatky. "K hokeju ma nik nepriviedol, bol mi súdený. Veď moje prvé bydlisko bolo vzdialené päťdesiat metrov od zvolenského zimáku. Detsvo som neprežil na pieskovisku ani na dvore, ale na štadióne. Prvým oficiálnym trénerom mi bol pán Engler, ten okrem mňa dokázal povzbudiť aj otca a nikdy nehovoril do vetra. Tréner Igríny ma neskôr formoval v prelomovom štádiu z nerozumného chlapca do cieľavedomejšej polohy," vyslovil vďaku čerstvý držiteľ troch krásnych náramkových hodiniek. "Dvoje som dostal ako najlepší hráč zápasu, tretie ako jeden z trojice najlepších v našom tíme po skončení celého šampionátu. Jedny skončia na rúčke priateľky Mirky, inak novinárky zo Zvolenského piatkového večera. Okrem toho som jej priniesol tenisky Nike", teší sa "veľmo" na stretnutie s najbližšími Janko. Na Winnipeg má jedinú zlú spomienku: "Semifinálovú prehru s Rusmi. Inak to bolo ako v rozprávke. Prvý zápas s Čechmi bol náročný predovšetkým psychicky. Víťazstvo nám dodalo sebadôveru a potom sme sa prekonávali. Chytal som v pohode, nič ma neprekvapilo. Ak niečo, tak len ľahkosť a samozrejmosť, s akou sa mi darilo riešiť aj nové a nečakané situácie. Nikdy na túto skvelú partiu nezabudnem."
VOJTECH JURKOVIČ
