odkúpením - teda privatizáciou. Prvým typom týchto zmlúv sú nájomné zmluvy. Prenajímalo sa všetko, čo sa dalo - priestory, pozemky, vysielacie časy. Výberové konanie zväčša vôbec nebolo. Ak aj bolo, tak veľmi pochybné. Prenajímacie ceny boli veľmi nízke, vypovedateľnosť týchto zmlúv obmedzená. Ďalším typom boli zmluvy o poskytovaní rôznych služieb - právnych, poradenských, sprostredkovateľských. Poplatky za tieto služby boli nesmierne vysoké. Ide o jeden z najtypickejších spôsobov tunelovania vyskytujúcich sa v súkromnom sektore. Zisky štátnych firiem, respektíve rozpočtové výdavky tak končili na účtoch firiem, ktoré poskytovali štátu buď fiktívne, alebo len minimálne služby. Je takmer nemožné, aby subjekty, s ktorými štát a štátne firmy tieto zmluvy uzavreli, prestali plniť to, na čom sa dohodli. Štát sa tak musí snažiť o jednostranné vypovedanie týchto zmlúv, čo sa spája s obrovským odstupným. Ďalším typom sú zmenkové a ručiteľské obchody. Štát alebo štátne firmy poskytli súkromným spoločnostiam peniaze na zmenky (ktoré sú neraz ťažko vymáhateľné), alebo sa svojím (čiže štátnym) majetkom zaručili za dlhy súkromných firiem. Tu je problém, že nové vedenie štátnych podnikov fakticky ani nevie, aké zmenky ich predchodcovia podpísali, respektíve čím všetkým ručia za iné firmy. Evidencia takýchto zmluvných vzťahov je totiž v mnohých spoločnostiach neprehľadná, alebo dokonca nedostatočná. Podnik sa o existencii takejto zmluvy dozvedá často, až keď je neskoro - keď už má niekomu niečo platiť. Posledným typom zmlúv sú manažérske zmluvy, ktoré zaručujú buď vysoké odstupné (obľúbený bol 28-násobok platu), alebo niekoľkomiliónové poistenie. Keďže nová vláda potrebovala určitých ľudí zbaviť kompetencií, pretože škodili záujmom štátu, musela tieto zmluvy vypovedať a platiť tak odstupné, alebo nechať poistky.

DUŠAN DEVÁN