Novoročná eufória plynule prechádza do usporiadaného chaosu. Na Silvestra som sa nechápavo pozeral z okna na tú všeobecnú bujarosť vyjadrovanú výbuchmi a hovoril som si: zasa ďalšia víťazstvo pyrotechniky nad človekom. Každú chvíľu nejaký ozembuch hodil delobuch. Bolo nebezpečné vyjsť z domu. Vo verejnosti silnejú hlasy, že to treba všetko zakázať, Aj keď som náchylný podporiť túto túžbu ľudstva, niečo sa vo mne hneď spätí: to zakazovanie, ktoré má jedným šmahom vyriešiť nejaký problém, je vždy podozrivé. To sme už zažili: zakazovali sa dlhé vlasy, krátke sukne a potom aj myšlienky, názory, anekdoty, ľudia. Napokon, pyrotechnika má ušľachtilé korene, siahajúce až do starej Číny, a taká svetlica rozkvitnutá na nočnej oblohe vám vynahradí všetok predchádzajúci úľak i naštvanosť. Pohľad zo silvestrovského obloka bol pre mňa inak dosť depresívny. Za tým hulákaním a ostreľovaním som cítil našu ľudskú úzkosť: čo nás čaká v nových dňoch.

Iba deťom, ktoré v hordách tiahli našimi Petržalkami, to bolo egál. Alebo presnejšie povedané: ilegál. Pretože mnohé veci, ktoré sa naučili robiť (od nás alebo proti nám), sú na hony vzdialené našim predstavám o nevinnosti detstva. Hádzanie delobuchov je to najnevinnejšie lotrovstvo. Kiež by radšej celý nasledujúci rok vybuchovali iba delobuchy, a nie nálože pod autami a škandály v rodinách.