Jakub Deml, kňaz-rebelant a básnik, nie je masovo čítaný. Má svoj úzky okruh učeníkov a zasvätencov, pre ktorých sa stal kultovou osobnosťou ako pre iných Váchal. Moji přátelé sú subtílnym dielkom, ktoré sa nedá žánrovo vymedziť. Nie je to klasická próza, hoci jej nechýba epické zovretie. Nie je to ani slovný herbár, aj keď ide o miniatúrne obrazy kvetín. Je to kondenzovaná poézia zlisovaná do imaginácie nečakanej energie: SÍTINO, tam, kde stojíš, nějaká hvězda dopadla z nebe, až to vyšplíchlo. Alebo: LANÝŽI, jsi takový hloubal, pověz nám tedy, kolik asi času jest potřeba, než jádro vlašského ořechu vzroste na lidský mozek? Ďalší citát: Těžký jest kalich tvůj, ZVONKU, příliš jsi jej nalil modří ocele, spravedlivče. A posledný: SASANKO, jaký jest pohled čtrnáctiletých dívek, které umírají na suchotiny? Dnešné štrnástky už na suchotiny neumierajú, ale Demlova vrúcna próza nás prenáša do čias, keď sa ešte dalo umrieť na krásu.