Pragma Praha 1998
Napísať atraktívne spomienky na slávneho človeka je takmer vždy klasickou ukážkou literárneho "noža s dvoma ostriami". Nie je to inak ani v prípade pomalého prúdenia zvláštnych záznamov pamäti losangeleského básnika Steva Richmonda, ktorý sa ako jeden z prvých podujal zaspomínať si na majstra razantnej básnickej skratky a divokého verša, insitného kanibala prózy Charlesa Bukowského (16. 8. 1920 - 9. 3. 1994). Richmond svoje poznámky a úvahy prezentuje spôsobom, ktorým sa snaží napodobniť čosi (svojím spôsobom) nenapodobiteľné. Pokúša sa o Bukowskom hovoriť štýlom Bukowského a zároveň pripomínať (skoro stále) svoju vlastnú "výnimočnosť" pseudoúvahami a citátmi z vlastných literárnych útvarov. Tak sa očakávanie čitateľa mení na znechutenie. Ale nie na to "krásne znechutenie", ktoré môže zažívať pri čítaní poézie a próz Bukowského, ale na iný druh tohto pocitu, ktorý sa blíži ľútosti. Richmondova úporná snaha o originalitu totiž zahmlieva Bukowského jedinečnosť a degraduje ho na pomerne bezradného spisovateľa fyziologických kríz zažívacieho ústrojenstva a odumierajúceho mozgu. Skutočnosť (aspoň podľa očitých svedkov) bola iná, hoci Charles Bukowski bol veľmi schopný mystifikátor. Je veľkou škodou, že v publikácii Steva Richmonda nenájdeme podstatnú zmienku o zásadnejších prameňoch Bukowského tvorby (napr. románová tvorba francúzskeho lekára Louisa-Ferdinanda Célina alebo melancholické skladby Poliaka Frederyka Chopina a i.). Nachádzame však množstvo (treba priznať) celkom zaujímavých klebiet a "informácií", ktoré často prekrývajú opakujúce sa vymenúvania značiek a počtov plechoviek vypitého piva a frekvencie Bukowského veľkých potrieb. Ani tento druh faktografie nemusí byť pre určitý druh konzumenta literatúry márny, ale spisovateľ Bukowského formátu si zaslúži knižné spomienkové "pomníčky" skôr iného druhu.
A tak predbežne zostáva najlepším svedkom jeho života tvorba, ktorej sa približujú literárne úvahy Geralda Locklina (Bukowski: Stoprocentní typ, Votobia 1996), prípadne recenzie amerikanistu profesora Josefa Jařaba či úvahy prekladateľa Jaroslava Kořána.
PAVEL MALOVIČ
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
