ou našej práce, založenou na vzájomnom rešpektovaní našich kompetencií vrátane osobnostných a profesijných predpokladov. Niektoré z nich, v snahe osloviť klienta, však zakladajú svoju prezentáciu poukazovaním na údajnú nedostatočnú odbornosť a kvalifikovanosť sociálnych pracovníkov štátnej správy. Svedčia o tom i niektoré výstupy z konferencie Dieťa v ohrození VIII, ktorá sa konala v Bratislave v dňoch 11. a 12. 11. 1998. Činnosť sociálnych pracovníkov v štátnej správe je vymedzená zákonom o sociálnej pomoci. Odborné špecifické činnosti terapeutického a poradensko-psychologického charakteru poskytujú v štátnej správe najmä centrá poradensko-psychologických služieb a pedagogicko-psychologické poradne, s ktorými sociálni pracovníci úzko spolupracujú. Pasovať sa preto do úlohy všeodborníka zo strany niektorých mojich kolegov, absolventov katedry sociálnej práce, v neštátnych subjektoch, ale i v štátnej správe, je veľmi povážlivé, keďže nám táto škola kredit na to nedala. Tendencie postupne nahradiť v štátnej správe určité kategórie sociálnych pracovníkov vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi sú určite správne. Vysoká škola je však iba jednou z daností a predpokladov erudovaného sociálneho pracovníka. Podceniť, prípadne vyradiť desiatky sociálnych pracovníkov s dlhoročnou praxou, najmä z okresných úradov, len preto, že majú stredoškolské vzdelanie so sociálno-právnou nadstavbou, prípadne inými odbornosťami, môže znamenať, že prioritné sociálno-právne činnosti prvého kontaktu s klientom v teréne budeme mať z dôvodu neatraktivity dlhodobo nepokryté. Častá fluktuácia práve stredných sociálnych kádrov v štátnej správe v tejto oblasti svedčí o tom už dnes. Zdravá konkurencia v oblasti poskytovania sociálnych služieb je určite vítaná. Mala by však byť korektná, založená na vzájomnom akceptovaní, a nie na znevažovaní práce iných. V prípade ponúknutia kvalitnejších a odbornejších služieb si ich občan určite nájde, nepodceňujme ho.

Mgr. MICHAELA VELICKÁ, KÚ Bratislava