v Bielom dome obzerať nebude, keby aj chcel, pomyselné želiezka, ktoré mu v sobotu nasadili na zápästia jeho republikánski rivali, mu nedovolia, aby sa ich dotkol.

Videné očami Európana, to, čo sa momentálne odohráva v krajine za veľkou mlákou, je absurdné divadlo. Veď komu by už len zišlo na um odvolávať prezidenta kvôli frajerke. Lenže Amerika je Amerika. Jej prvý občan - pokiaľ si vôbec dovolí mať nejakú príležitostnú známosť - o nej síce môže klamať svojej manželke, ale nie sudcom a daňovému úradu. V krajine, v ktorej sa zrodili Hustler a Playboy, by totiž dramaturgovia večerných programov našich televízií, ale aj majitelia novinových stánkov, otŕčajúci vnady krásnych dám priamo pod nosy školákom, skončili dávno za mrežami, obvinení z deliktov proti verejnej morálke. Môžete to nazvať pokrytectvom a prejavom puritánstva, pri hodnotení výsledku sobotného hlasovania v Kongrese však musíte mať na zreteli aj tento fakt.

Vyšetrovateľovi Kennetovi Starrovi sa podarilo dostať Clintona do situácie, z ktorej nebolo úniku. Strojcom lsti pritom pravdepodobne bola skôr náhoda ako Starrova genialita. Veď kto by na Clintonovom mieste neklamal, keby ho v takej chúlostivej situácii pritlačili k múru? Klamstvo je však klamstvo. Ak je prednesené pred veľkou porotou, je úplne jedno, či sa týka banalít, intímnych záležitostí alebo účasti na vražde. Aj keď kdesi podvedome cítite, že to zároveň až tak úplne jedno nie je. Clinton sa vo finále svojho procesu mylne spoliehal na výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré hovoria, že ľudí skôr zaujíma fungujúca ekonomika ako milostný život ich prezidenta. Republikáni však v sobotu dokázali, že sú odhodlaní dotiahnuť rozohratú partiu až do konca, aj za cenu sebazničenia.

Všetko napokon skomplikovala nešťastná vojna. Nemohol azda prezident - ak už bol presvedčený o jej nutnosti - s útokom počkať do skončenia ramadánu? Ak aj nie, kto by mu už dnes uveril? Nixon sa pred 24 rokmi vyhol impeachmentu tým, že včas odstúpil. Ani on nebol žiadnym zločincom, iba príliš dlho popieral to, čo už aj tak všetci tušili. Zachránil si tým vlastnú tvár a stal sa jednou z najväčších morálnych autorít nasledujúcich dvoch desaťročí. Clinton situáciu neodhadol a jeho meno bude navždy spojené so slovíčkom impeachment. A nielen jeho meno, ale aj útok na Irak. Modrooký chlapec z arkansaského mestečka Hope (nádej), ktorý bol odkojený pacifizmom obdobia vietnamskej vojny, napokon riskuje, že v dejinách skončí ako beznádejný klamár, ktorý na zakrytie svojho škandálu neváhal zneužiť OSN a zabíjať nevinných Iračanov. Nechýba veľa a mohli by sme takmer súhlasiť so Saddámom, že túto bitku v skutočnosti vyhral on. JURAJ KITTLER