Uplynulo už desať rokov od tragédie v Lockerbie, ale mnohí Američania sa ešte stále pýtajú, prečo bolo tak málo urobené pre potrestanie vinníkov. "Veľmi ma bolí žiť s vedomím, že v našom prípade nebolo zadosťučinené spravodlivosti. Za ten čas sa vo mne nazbieralo mnoho pocitov trpkosti a hnevu na americké úrady," hovorí Susan Lowensteinová, ktorá pri atentáte stratila svojho 21-ročného syna Alexandra. "Počas desiatich rokov naša krajina poslala svojich vojakov na mnohé miesta vo svete aj v prípadoch, keď nebol v nebezpečenstve ani jeden americký život. A čo my? Veď sme stratili 189 amerických synov a dcér. Vidím to ako krajne neprípustné." Susan Lowenstienová, ktorá žije na Long Islande neďaleko New Yorku, má vo svojej záhrade pamätník, ktorý jej denne pripomína to, čo sa stalo v Lockerbie. 50 obrovských sôch žien znázorňuje podľa nej 50 matiek obetí nešťastia presne vo chvíli, keď sa dozvedeli smutnú správu.
John Swire žije v Británii a strávil už celé desaťročie hľadaním vrahov svojej dcéry. Pomyslenie na akúkoľvek odplatu sa mu však z celého srdca protiví. "Hľadáme predsa spravodlivosť, nechceme proti nikomu posielať rakety!" tvrdí Swire, podľa ktorého je jediným možným riešením situácie medzinárodný súd. Práve Swire má nemalý podiel na tom, že líbyjský parlament uplynulý týždeň napokon súhlasil s vydaním dvoch občanov svojej krajiny podozrivých z uloženia bomby v lietadle. Podľa Swireho je však líbyjská stopa iba pokusom zakryť skutočných vinníkov útoku. Utvrdzuje ho v tom výpoveď bývalého iránskeho agenta Abdulhassana Mesbáhího, ktorý sa v roku 1997 priznal nemeckým vyšetrovateľom, že bomba v Lockerbie pochádzala z Iránu. Až do roku 1991 bola totiž vina za nešťastie jednoznačne pripisovaná Iránu, ktorému mala asistovať Sýria. Vyšetrovateľ FBI, ktorý v tom istom roku vniesol do pátrania radikálny obrat, keď preniesol napokon zodpovednosť na dvoch Líbyjčanov, bol však neskôr zo svojho postu odvolaný, pretože mu dokázali manipuláciu s faktami a svedectvami v iných podobných prípadoch. Prípad Lockerbie sa však ani po jeho odvolaní revízie nedočkal.
Swire spája zásadný obrat vo vyšetrovaní aj so skutočnosťou, že v roku 1991, počas vojny v Zálive, sa Sýria zrazu pridala na stranu Spojených štátov, zatiaľ čo Irán zastával pozíciu neutrálnej krajiny. Do toho istého obdobia spadá aj náhle prepustenie amerických rukojemníkov, ktorých zadržiavala Palestínska ozbrojená skupina, podporovaná Iránom. "Otázkou teda je, či nemožno všetko pripísať na vrub tajnej dohode medzi USA a iránskou vládou?" hovorí Swire.
Swire, ktorý je lekárom, sa v honbe za vinníkmi nešťastia musel vzdať výhodnej pozície spolumajiteľa prosperujúcej lekárskej praxe. Teraz pracuje iba na polovičný úväzok a náklady na neustále cestovanie a hľadanie dôkazov ho pravdepodobne prinútia predať svoj dom a poobzerať sa po niečom lacnejšom. "Stálo ma to už takmer pol milióna libier," priznáva Swire. Aj tak sa však nevzdáva. Pred niekoľkými dňami sa stretol s britským premiérom Tonym Blairom a vyzval ho, aby spravil všetko pre skoré začatie procesu.
Ďalšia Američanka, Stephanie Bernsteinová, ktorá stratila počas tragédie v Lockerbie svojho manžela Michaela, je vo veci konečného dosiahnutia spravodlivosti omnoho optimistickejšia. "Je to ironické, že desať rokov po výbuchu ešte len hľadáme vinníkov, ktorí uložili bombu do batožinového priestoru lietadla," hovorí Stephanie. Jej manžel Michael bol však právnik, ktorého životným poslaním bolo stíhať bývalých nacistických zločincov. Aj on vždy hovorieval, že "spravodlivosť, ak sa jej vôbec dočkáme, si vždy žiada istý čas a najmä trpezlivosť".
(REUTERS, jk)
